Otočím sa smerom k pevnine a víta ma časom a grafitmi poznačená tabuľa Wejscie do Polski – Gdańsk 25, policja, straź poźarna i pogotowie ratunkowe. Verím, že tu nebudem potrebovať ani jedno z ponúkaných telefónnych čísel. Moje prvé kroky, alebo lepšie povedané šľapnutia na plyn, ma zaviali k pomníku Solidarnośći.
Piedestál Lecha Walensu, kde zhodil prvé domino reťazovej rekacie krachu komunizmu v Poľsku a ako mnohí pamätáme, aj v celej Európe. Prekvapil ma fakt, že v prístavnom nákladišti, po poľski Stoczni, sa dodnes stále usilovne pracuje. Brána ovešaná znakmi nacionálnosti a náboženstva, okorenené obrazmi pápežov. Do tejto dvojky možno vhodne zapadá všadeprítomné vyobrazenie bôžika poľskej Solidarnośći – Lecha Walensu. Ale dnes je tu po jeho čine len chladný pomník obrúbený symbolicky do poly spílenými topoľmi a v betóne zachované šľapaje Karola Wojtylu ako počas svojej pápežskej návštevy po páde komunizmu žehná poliakom vzbúrivším sa útlaku Komuny.
Pomalými krokmi popred tabule opisujúce desiatky ba stovky zosnulých námorných nádenníkov som tak premýšľal, prečo práve tu? Prečo práve tu, v tomto meste a v tejto obyčajnej kovovej ohrade plnej potu a lopoty povstala revolúcia proti komunizmu. Útlak týchto ľudí, neľudské podmienky práce a bezperspektívnosť alebo..... a potom ma to napadlo. Miesto stretnutia viacerých kultúr. Tak ako Juhoslávia bola časovanou bombou stretobodom kultúr, tak aj Gdańsk súc prístavom na skok od Ruska, Švédska, Nemecka teda miestom stretania sa myšlienkových prúdov, bol jak predurčený k slobodomyleniu.
Nutnosť každodenne pri pive po šichte počúvať od prišelcov o inakosti života tam a tam, postupne v dušiach obyčajných nádenníkov v prístave povstala odvaha, z obavy vsklíčila odvaha povstať a vzpriečiť sa Rosjaninom – jak rusov poliaci nazývajú. Tento vulkán nespokojnosti potreboval už len spúšť a tú stlačili komunistický žoldnieri keď zastrelili tridsiatich námorníkov strieľajúc do štrajkujúceho davu. A potom potreboval už len zrozumiteľné ústa a tie mu dal mladý elektrikár Lech Walensa, ktorý sa stal kozmicky rýchlo prvým porevolučným prezidentom Państwa polskiego.
Keď si to všetko predstavujete a stojíte v strede pomníka troch krížov – kotiev, zdá sa Vám, že ako sa točí hlava, ste tam, práve v ten deň a počujete Lecha Walensu ako ohnivo káže proti komunistickej opresii, a zotročení rozzúrení nádeníci dupú nohami a mrštia zopäté päste k nebu, tak ohnivo, ako sa dnes na tomto mieste týčia tri kríže – pomníky čias minulých. Ak by som sa nepridržal jedného z nich, príliš by sa mi zatočila hlava a spadol by som...... tak poďme ďalej.
Starówka – tak Gdańčania volájú staré mesto. Miesto ktoré doslova a dopísmena dýcha stredovekom. Staré germánske budovy, architektúra popretkávaná domami s vysokým priečelím, presne také aké vidieť len v Holansku. Kráčajúc pomedzi ne, nemôžem sa ubrániť pocitu, že sa nachádzam v Rotterdame, len ma desí, prečo tu všetci mówia po polsku. Poľský Rotterdam – áno, to je najlepšie pomenovanie pre Gdańsk. Ale to, čo ho robí od Rotterdamu a Štokholmu iným ba krajším je pocit mora, vôňa ľahkého vzduchu prepletená povykmi čajok, ktoré Vám brázdia nad hlavami. Lyrickejšie prevedenie našich vnútropevninových holubov. Možno pre tie masy poliakov, ktorí sa ležérne vôkol mňa prechádzajú to nie je tak romantické, ale pre mňa, ktorý už dva roky nepočul spevot čajok, je to opereta.
Zhlboka sa nadýchnem, zavriem oči, oprierajúc sa o tehlovú stenu hotela Hanza a načúvam, načúvam dychu minulosti, pachuti dávneho stredoveku. Popred Vás zrazu začnú mašírovať vojaci v zbroji s tepanými prilbami na hlavách a drôtených košeliach, namiesto Fiatov a Renaultov vidíte kočiare a vozy tiahnúce na trh na Plac Ratusza Gdańsiego, a vy sa vydáte za nimi.....
Cestou mínam prievozníka na loďke Moltava, čo je rieka vtekajúca do Baltiku práve tu. Na delte tejto rieky pred tisícročím povstala nemeská osada Danig – dnešný Gdańsk. Na tehlovej stene, nejaký šikovný architekt navrhol malú dekoráciu – umelé hniezdočko lastovičiek, aký jemnocit majú títo ľudia v tak mrazivom kraji. Ako naschvál ma hudba z priľahlej reštaurácie priviedla na Aleju Milosci ( lásky), viete aká skladba to bola? Je t´aime. Kráčajúc po nej narazíte na reklamu Fryzjera (holiča) a aj tá pôsobí, akoby ju práve ukul stredoveký kováč. Prechádzate malebnými uličkami pomedzi kostoly a takzvané „kamienice” - škandinávsky pôsobiace vysoké na tesno postavené domy zbohatlíkov. Kde - tu vám pocit malosti vzbudí pohľad na gotické vežičky najväčšej baziliky v poľsku – posvätenej Panne Márii. Aké zvláštne, poľský Notre Dame v poľskom Rotterdam(e). Práve tu rád chodieval Ján Pavol II, ktorého stopy zachované v betóne sme videli pri pomníku Solidarnośći.
Na námestí Ratusza Gdańskiego Vám nemôže uniknúť Artušova fontána, či bar pre literátov, ako inak ako pomenovaný Mon Balzac. Kde tu na Vás vykukne billboard hlásiaci kandidatúru Gdańska za Európske mesto kultúry. No po dnešnej špacírke po tomto morskom múzeu menom Gdańsk budem určite voliť práve toto mesto. Som síce národne cítiaci Slovák, ale Košice sa s touto historičnosťou v každej tehle, v každej uličke akú postretnete tuna nedajú porovnávať.
Zlatý klinec programu – Magická ulička. Nie nemýľte si ju s tými, ktoré nájdete v Amsterdame, to by bola dehonestácia. Nie. To čo tu nájdete je kúzelná ulička pripomínajúca rozprávku z Petra Pana, alebo Pána prsteňov. Strom uprostred, staroveké dračie hlavy ako otvory riní, malé obchodíky s jantárom, ktorého je tu neúrekom, nakoľko ho vyvrhuje Baltické more. V jantári nájdete zakonzervované muchy a komáre a už už chcete jeden kus jantáru kúpiť a vyskúšať to čo ste videli v Jurskom parku. Mazowiecka ulička je úzučká a preto slnko pohládza len štíty striech a láka sa stále dívať hore. Útulnosť, príjemné farby a tvary kaviarničiek a francúzsky vizerajúcich reštaurácií Vám pomáha zabudnúť na podnechty lezúcu zimu baltického marca v Gdańsku. Ešte posledný pohľad, prosba aby sa baterka foťáka zmohla ešte na jeden záber a..... cvak..... tu je.....
