Od Lucie do Vianoc mladí chlapčíci z Babína putovali s ňaňom Siváňom po republike. Boli to tvrdo vybraní mládenci z dediny, bo dedo Siváň bol neoblomný režisér. Betlehemské predstavenie s ktorým chcel každý rok nastúpiť v Oravskom podzámku na vlak do Ostravy či do Prešporku, to predstavenie, ktoré nikto už nepamätá od ktorého ujca sa ho naučil, to predstavenie muselo byť sparťansky dôkladne nacvičené. Ak sa nešťastníča chlapčisko raz, dva razy pomýlil, dedo ho zaraz vykázal z kolárne „ideš ho ty boľševíča!“ Hej, nemal rád boľševikov, pošla im celá jeho raľá a vyryla ryhu skrivodlivosti do jeho srdca. Zavše s bôľom hľadieval na zjednotené lány, kde medze už dávno rozoral družstevný Zetor. Ten smútok, neutápal ho však v alkohole, ako mnoho rovesníkov, lež bojoval svojsky, betlehemovaním. Protestoval tým, že sa Boha nespustil ani keď ich zavše z města žandári vykázali, ako tomu bolo v Českým městečkách, kde slovenskú nábožnosť nakladali do vlaku a „deportovali“ späť na Slovesnko. Neraz sa tlupa premrznutých, napoly ufúľancov z Babína otočila na päte a musela unavená a hladná za posledné kúpiť bilet a mašírovať s koledami „zpátky“. Ale neodradilo ich to. V dedine každým rokom pred ňaňovou kôlňou stála partia cesty chtivých mládencov, mládencov ktorí boli ochotní po večeroch nacvičovať Kubove, Baltazárove či Bonifácove repliky a namiesto večernej modlitby recitovať koledy dedov.
Pred cestou im matere zavše nabalili páru na špahriete bez masti pečených repných posúchov a hrudku bryndze s krížikom na čelo osladeným maminými slzami na krajíčku. Tak vyprevádzali Babínskych betlehemských „regrútov“ do vervy za grošom počas Vianoc. Chudobe môžeme dnes vďačiť za zachovanie kolied starých otcov. Práve tá pod nechty zachádzajúca chudoba pracovitej slovače, práve tá spôsobila, že zavše bolo dosť chuti i času učiť sa koledy a pretrpieť únavu a prebetlehemovať mestá a mestečká od stovežatej Prahy cez sto kostolnú Trnavu až spiatky cez Žilinu okolo Moravy do lona Oravy. Cez zimu nebolo roboty a groš betlehemcov mládencovi zavše pomohol čo to kúpiť. Daktorému harmoniku, s ňou smel vyhrávať na dedinských muzikách. Budzogáňom zarobené na harmoniku, vinšovačkou za zimným grošom, tak naučila tvŕdza hrdú chudobu zapamätať si vianočné zvyky pradedov. Dnes z tých mládencov žije jeden, dvaja, čo nám povedali pravú pachuť vinšovačky. Pachuť odvahy riskovať žandárske pranierovanie za recitály kostolných veršíkov po spanštených městech. Babínskej nepoddajnosti vďačíme za zachovanie, v pamäti národa zapísanie, zapamätanie vianočných veršovačiek. Nevedno už ktorý z ujcov to ňaňa Siváňa tie koledy naučil, bo otec to nebol, ten jeho umrel na zárobkoch v Amerike.
Do Lucie týždne nácvikov, po štreke na dolniaky a tu už vystúpili chlapčíci z Babína a šli si oni, z dom do domu klopúc z dverí do dverí a spievajúc učesane namemorované koledy. Večer na vlakovej stanici teplej polievky posŕkať, prizrieť ťažký lipový betlehem. Betlehem, ktorého plôtik s figúrkami sa roztváral jak orlie krídla. Najvďačnejšími divákmi malého oravského divadielka betlehemcov boli deťúrence mešťanov. So zaťatým dychom vo vykúrených chyžiach sledovali ako popri recitácii Kuba či jedného z troch kráľov, ňaňo Siváň šibrinkuje s figúrkami a líči neuveriteľný príbeh o Christusovi. Christovi čo sa narodil v kopcoch jak tie, z ktorých títo naši betlehemci z Pomaguria doputovali. Dedo pozbieral groše, chlapčíci sa poponukovali s vianočnými koláčikmi a „s pánbohom“ šli si oni do ďalšej brány, bo vráta v meste nemali. Ňaňo gazdoval celú koľadovú fušku s dukátmi a na jej sklonku prerátal zarobené peniažky, pokupoval vlakové lístky do domu a rozdal rovným dielom to čo patrilo každej uzimenej dlani, pocengal mincami do každej ruky natŕčajúcich koledníkov.
Mama spomínali, že ak sa pošťastilo a ňaňo nejakým tým činom pobudli doma dlhšie, vystrúhali stolček. Stolček s dierou cez ktorú dievky chodievali pozerať čarodejnice a veru kde tu ich z tej zimy i zahliadli. Či sa im to len zamarilo, nevedno. Čarovný to čas, čas vianočný.
Ja pamätám, ako dnes, keď mi dedo počas vianočných dní, kedy už nevládali betlehemčiť, jak mi vysvetľovali, že muž na kríži má „korunu“ a ja, dieťa malé, ja som stále nechápavo hľadal niečo ponášajúce sa minci. Pamätám sa ako dnes, ako mi ňaňo ukladajúc svoj vercajch vysvetľovali, ako kedysi ľudia žili bližšie Bohu a mne bolo ľúto, že som sa nesmel narodiť skôr. Veru, ich životy boli bližšie i k sebe navzájom a cestou im boli i tie hornooravské koledy a povestné každoročné cesty do „Betlehema“ a návraty späť do Babína i s akým takým grajciarom na prezimovanie.
