I keď sme všetci rok čo rok o niečo starší, za úspech sa dnes pokladá starobu kŕčovite potláčať a zakrývať vrásky. A kde sa to už nedarí zakrývať, tam sa snažia vylúčiť ju za hranice života spoločnosti, na jej okraj.
Tento, ja tomu hovorievam „proamerický prístup k životu“ nás ženie do stavu, kedy klesá naše sebavedomie, sebavedomie jednotlivca i spoločnosti ako takej. Poviem Vám, ako to myslím. Človek odjakživa prahne po „svätom grále“ mladosti. Ľudstvo si vytvára bájky, filmy a robí pokusy na embryách, aby sa dopracovalo ku genetickému gombíku starnutia a konečne stlačilo to tlačidlo STOP! Prečo naša západná civilizácia tak posadnuto túži po mladosti a tak panicky sa bojí staroby? Pravdepodobne kvôli morálnej kríze. Kvôli tomu, že tento náš život – tu a teraz, považuje euroamerická kultúra za ten jediný. Možno práve preto, že nepočuje volanie všetkých náboženstiev na Zemi, ktoré rovnako ako to naše šepoce, že toto je len jedna trieda a po „maturite“ promujeme vyššie.
Starne len telo, ako biochemické plavidlo 3D realitou a niekedy jeho psychické prejavy. Duša je vždy mladá. A z pohľadu „života po živote“, ktorého pripomenutím nám je cirkev, sme na tom všetci, mladí či starí, takmer rovnako – to najkrajšie je len pred nami!
Tu na zemi je však starnutie veľký ekonomický problém dneška. Týka sa celej planéty, na ktorej sa zvyšuje priemerný vek i počet starých ľudí. Pred páru dňami médiá uverejnili meno ruského novorodeniatka, ktorým sme údajne ako ľudstvo na planéte Zem dosiahli počet sedem miliárd jedincov. Rastie aj psychologická ťažoba staroby, najmä v krajinách považovaných za rozvinuté, ako je naša. Starší ľudia sa tu cítia vylúčení z aktívneho života a opustení od svojich blízkych, ktorým pre neúprosné životné tempo neostáva na nich čas, nakoľko sú stále v práci, sú stále v boji o prežitie a dosahovanie väčšieho a väčšieho úspechu.
Aj v tejto oblasti, oblasti staroby, by bolo nesprávne merať svet optikou honby za úspechom. Prechádzajúc civilizáciami a kontinentmi nás to vyzýva všímať si aj starých a starobu. A pritom nachádzame osožné podnety, ich prínos pre spoločnosť. Vo všeobecnosti možno povedať, že čím viac sa zachovával pôvodný zmysel rodiny, tým istejšie miesto v ňom majú aj starí ľudia a tá či oná spoločnosť, štát, ríša – bola pevnejšia. V tkanive zdravej spoločnosti, zloženej z buniek zdravých rodín starý človek predstavuje hodnotný rezervoár životnej skúsenosti, poznatkov, múdrosti a v neposlednom rade trpezlivosti pri výchove na čas náročných detí. Často krát vidíme obraz, ako šedivý starček so starenkou trpezlivo vysvetľujú samozrejmosti hltavému a pýtavému pohľadu vnúčaťa.
Áno, aj staroba je prirodzenou súčasťou života. Človek sa na ňu pripravuje prežívaním svojho aktívneho veku. „Starobinec je pomsta za jasle“ – hovorí jedno príslovie. „A početná rodina je najistejšia poisťovňa“, dodáva ďalšie. Deti i starci sa dnešnému zaneprázdnenému svetu javia byť prekážkou úspechu. Len postoj uznávania neodškriepiteľnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti vidí hodnotu vo všetkých etapách života, teda i v jeseni života - starobe.
Staroba je kríž častých chorôb, ale i dar pokoja a múdrosti. Treba len objaviť hodnotu staroby ako možnosti obohatenia života všetkých navôkol. Pri konfrontácii kultúr a životných spôsobov sa vyplavujú niektoré črty tejto hodnoty staroby.
Prvou je nesporne pamäť. Niektorí krátkodobú pamäť síce v starobe trochu tratia, no väčšina z nich si veľa pamätá vďaka dlhodobej životnej pamäti. Mladých postihuje skôr kultúrna „skleróza“– strácajú zmysel pre dejiny, zmysel pre kontinuitu, pre „niť života“ a tým aj pre vlastnú totožnosť.
Dodnes sa pamätám na to, ako Američania úzkoprso študujú svojich európskych pradedov, len aby mohli povedať, že po otcovi sú Švédi a po mame Nóri. Dáva im to pocit, že odniekiaľ prišli a nie sú tu kultúrne stratení, kultúrne UFO.
Starí ľudia pripomínajú svojimi potrebami spoločenský rozmer každého človeka. Starý človek vo svojom rozkvete skúseností akoby mal ruky podané všetkým navôkol, ako sme zvyknutí pri omši. Starý človek je spojivom spoločnosti. Kto ich odmieta, odmieta aj kus svojej ľudskej totožnosti.
A napokon staroba ponúka ucelený pohľad na život. Starec je ako horolezec, ktorý už vyliezol na vrchol hory a až teraz, cez šediny vidí všetko z vtáčej perspektívy a vie to povedať svojmu synovi. Preto by si syn mal vážiť múdrosti svojho otca a pozorne im načúvať. Mladí snívajú o skvelej budúcnosti a v aktívnom veku žijú naplno pre rodinu, kariéru, známych. Na otázky o smerovaní a zmysle života nemajú čas. Nie je to chyba. Príroda s tým počítala. Tieto témy majú mladším pripomínať práve tí starí rodičia, žijúci prirodzene uprostred nich v spoločných rodinách.
Tretí vek je vekom jednoduchosti a rozjímania, sitom trvalých hodnôt, pretože len trvalé životné hodnoty zostanú pred ľudským zrakom aj počas skúšky staroby.
Tá dnešná sedemmiliardová ľudská spoločnosť by bola lepšia, keby viac zužitkovala múdrosť staroby, a staroba by bola ľahšia a krajšia, keby ju spoločnosť dokázala oceniť.
A kvôli našej snahe doceniť Vašu starobu sme tu dnes pre Vás pripravili toto stretnutie. Ďakujeme za to, že ste prišli.
S úctou starosta Laťák
