Dnes, keď ako jeho vnuk načúvam spomienkam na deda vkutých do zažltlých fotiek, rezonuje mi to prirovnanie o hrubozrnnej povahe Oravskej nátury a v nej ukrytej dobrosrdečnej írečitosti. Rodáci, jak tí dvojmetroví Jánošíci a devy v dedovej kôlni, tak ich vidím. Súc tvrdí a drsní na dotyk. No pod pancierom hornatosti búši vľúdne a citlivé srdce Oravca či Oravky.
Raz mi môj profesor literatúry v Šaštínskom gymnáziu povedal, aký veľký vplyv na slovenskú literatúru má hornatosť krajiny odkiaľ autor pochádza. Na oko nesúvisiace javy. Profesor Nádašský ma upozornil, na niečo, čo si svojim jemnocitom počas dlhoročného štúdia literatúry povšimol. Práve z hornatých lazov Slovenska máme najkvalitnejších literátov a dejateľov. Podľa neho je to práve kvôli povznesenej nálade hôr a pahorkov a spätosti človeka s prírodou. Možno na tom bude čo-to pravdy.
Niektoré veci v našich životoch i tu v horách sú spoločné, sú verejné – ako starí Rimania hovorili Rés pública. Poliaci si zachovali pekne svojské pomenovanie i v názve štátu – Recz Pospolita ( Vec verejná teda štát). O nich, tých veciach verejných a rodnej vieske, by som chcel preriecť páru slov.
Vo venci hôr si tu v Babíne nažívame a spoločne zakusujeme i prekvapenia. Každý rast i ten v spoločenskom a občianskom uvedomení je spojený s bolesťou. Ten v Babíne práve ruka v ruke prechádzame. Aj keď dieťaťu rastú zúbky, bolí to. Ja zvyknem hovorievať, ZMENA BOLÍ, ALE PROSPIEVA. Všetko plynie a čo sa nemení, hynie, zaniká, mrie v strnulosti. Preto je zmena dobrá i keď často nepríjemná. Povestné Herakleitovské „všetko plynie“ so sebou nevyhnutne prináša zmeny a nutnosť byť na ne pripravení a schopní zmien i v obecnom živote.
V Babíne sme nedávno pristupovali k referendu. Bolo veľmi prekvapivé. Na Orave, kde väčšinou ľudia chodia k urne pomenej, nazbieralo sa v tejto malebnej podhorskej vieske menom Babín viac ako 30% ľudí. Ľudí natoľko uvedomelých, že chceli konečne poslancom NRSR zobrať neoprávnenú imunitu. Veď načo im je, tiež sú len z mäsa a kostí a keby neboli za bukovým stolom, museli by robiť za pásom ako my. Na všetkých rovnaký meter, nie rovní a rovnejší.
O to ma viac teší, že tento rok, kedy sme k urnám šli už páru razí, kedy teda máme právo byť z toho volenia už aj trochu unavení, v Babíne sa i napriek tomu chystá voliť v novembri vysoké percento populácie. Jasne tomu nasvedčuje už len úctyhodný zoznam 50 kandidátov do Babínskeho parlamentu.
V deň referenda som nadobudol zvláštny pocit, pocit že pomyselná dáma menom Rés pública Babína sa prebúdza. Predbehli sme dokonca celoslovenský priemer v účasti na referende 2010.
Druhé prebudenie pomyselnej dámy Republiky s prívlastkom Babínska sa udialo teraz, ako som spomenul, pri nahlasovaní kandidátov na komunálne voľby 2010. Je smutné, že súčasné vedenie, ktorému to zjavne nevyhovuje, to komentuje štýlom, že:“ Je to na smiech, v našej dedinke je 50 kandidátov, to tu ešte nebolo“. Nuž my ostatní tomu fandíme. Zdá sa mi nedôstojné vysmievať sa tak ukážkovému prejavu demokracie – veď ak je v obci veľa kandidátov, znamená to občiansku uvedomelosť. Je fantastické, že jednoduchý stolár, elektrikár, učiteľka, policajt, či dokonca psychológ pracujúci ako manažér má záujem viesť a prebrať zodpovednosť za dlhodobé rozhodnutia, ktoré ovplyvnia všetkých, a hlavne deti a ich zdravie– tak citlivé pre nás všetkých. Osobne ma veľmi teší množstvo kandidátov. Lebo jakosť výberu priamo závisí od šírky ponúkaného. A nesporne 50 kandidátov je viac ako 15. Kandidovať je úctyhodné miesto v spoločnosti. Je to i úctyhodné slovo, slovo odvodené od starorímskeho candidare/ žiariť, teda – candidatus/ žiarivo biely. Rimania uchádzajúci sa o verejnú funkciu chodili pred voľbami odetí v snehobielom šate. Žiarivo bieli, ako naše deti pri prvom svätom prijímaní. Dôvodom bol zámer, aby vyčnievali z davu a ktokoľvek sa ich smel opýtať na ich vízie. Preto je správne, že mnohí kandidáti v Babíne sa snažia byť videní. Veď ako inak si má volič vybrať, ak nevidno ani výhonok? Ak pred voľbami nevidno ani výhonky, za štyri roky sa určite klasu nedočkáme. Verím len, že mnohí z našich Babínskych kandidátov nie sú na listine „žiarivých“ len kvôli predtuchám kvapiek z plánovaného projektu vrtúľ za humnami, pevne v to verím. Verím, že veríte aj Vy. Spýtajte sa ich. V nedeľu 14.11.2010 o 15 00 organizujeme v Babíne ďalšiu verejnú diskusiu zo šnúry akcií projektu Rés Pública a teraz na staronovú tému Prečo ísť voliť. Tu všetci kandidáti môžu „zažiariť“, a to rovným dielom. Objektivitu nám príde pomôcť zaručiť Miro Frindt z STV.
Je smutné, že v tak pekne sa prebúdzajúcej podhorskej republike s kamenným kostolíkom a drevenou chalupou ľudového rezbára sa stále praktizuje aj útlak. Moc nás MOC ignoruje v tom, že nám nedovoľuje uverejňovať naše články v obecnom vestníku, a potom sa musíme uchyľovať k regionálnym novinám. Smutné je tiež, že blokuje jediného psychológa v obci pri jeho úprimnej snahe konať, medzi iným urobiť prezentáciu s témou:“ Ako plnohodnotne starnúť“ na obecnom stretnutí seniorov. Stretnutí, kde sa silno veriacim sedemdesiatnikom nutne podáva mäso práve v piatok. Zneužívanie moci mocných sa prejavuje ticho a všakovako. Celá Orava vedela o téme a diskusii v jedinej obecnej kaviarničke v Babíne, bola to obecná udalosť, ba dokonca celo-dolinová. Čuduj sa svete, v obecnom vestníku o tom nebolo ani zmienky, ale písalo sa na široko o petícii proti ťažbe uránu, ktorá s Babínom vôbec nesúvisí. Petícia proti veterným turbínam však nebude pre našich potomkov existovať, lebo oni budú čítať obecný vestník ako historický prameň. Ej veru kosa to bola v Babíne na kameň. Svár veľký.
Veď zasa neriešia sa v Babíne len republikové veci, žijeme aj chlebom, nielen slovom. Boli sme v Šaštíne, pozrieť Sedembolestnú a bolo poučne. Pár dní po výlete obohatené tety dávali dotaz, kedy ideme zas. Príjemná odozva. Avšak na správu o tejto púti, nuž v obecnom vestníku taktiež nebolo miesta. To sa muselo zužiť na chválu činnosti samosprávy za posledné 4 roky. Veď hej, všade sa tak robí, ale to neznamená, že je to správne a nemali by sme sa čo i len pokúsiť to u nás pod Príslopom pozmeniť. Veď okrem prvenstva počtu kandidátov môžeme byť svetoví aj v transparentnosti dediny, Martin nám je vzorom. Máme jedinečný mládežnícky divadelný klub, ako dedinskú kópiu silne divadelného Martina, môžeme teda byť aj prvou transparentnou dedinou, na vzor prvého transparentného mesta – Martina.
Kedy, ak nie teraz? Teraz je jedinečná príležitosť nedovoliť nasmerovať Babín do priepasti jednorazového spriemyselnenia dediny. Teraz je doba rozvíjať jej dedinský ráz a ten potom ponúknuť svetu ako hodnotu. Ten svet práve takéto viesky vyhľadáva. Viesky s blízkou agroturistikou, ako je tá vo Vasiľove, zákutiami ako je hruštínske Puchmajerove jazierko na Príslope. Dedinky s drevenicou ľudového rezbára – múzeom, ako je tá Siváňova v Babíne, čo potrebuje rozšíriť a rekonštruovať. Práve takéto ostrovčeky zdravej minulosti ten priemyselný západniar dychtivo vyhľadáva. A veru šikovným starostom dá aj EU peniaze na rozumné projekty „drevenej umeleckej dedinky v horách“. Nóri sú extra štedrí. Poďme radšej týmto SMERom.
Laťák Peter
