Človeku, ktorý pre mňa a mnohých chlapcov z Babína v mojom veku bol vzorom otcovstva, človečenstva. Jeho meno je mi vryté hlboko do našej spoločnej, dedinskej – babinskej pamäte. Jeho meno bolo nielen mne zavše spojené s dôstojnosťou, pevnosťou ale i spravodlivosťou v pohľade jeho očí. Jeho meno určite poznáte aj Vy, je to duchovný otec Marcel Martinko.
Ako moje počiatočné slová načrtli, obdiv mu patrí za to, že svoj životný cieľ, svoje poslanie objavil v skorej dospelosti. Je málo takých šťastlivcov ako On. Ale Boh udeľuje šťastie a silu tým, ktorých si poväčšine predurčil na veci výnimočné, na tajomné úkony jeho tvorenia sveta. A myslím si, že takto bol Bohom vylosovaný aj náš dnešný jubilant, duchovný otec, ktorého umodlené ruky dnes zdobí štyridsať ruží. Ruží, z ktorých každá predstavuje jeden rok kňazskej služby národu. Čas svojich síl rozlial i na naše babínske polia. Polia, na ktorých sme vyrastali my – vtedy ešte deti, dnes už dospelí muži a ženy Babína. Áno, je to dnes, práve dnes, kedy môžme každý z nás naživo či v duchu potriasť pravicou nášmu jubilantovi. Nebojím sa povedať, jubilantovi, ktorého považujem za nosného duchovného vychovávateľa dnešného dospelého Babína.
Keď tak listujem knihou môjho detstva a preberám si pátričky spomienok v ktorých je obraz pána farára Marcela Martinka, uvedomujem si, že je za čo ďakovať. Je veľa za čo ďakovať. Mnohí vieme, že jeho misiu do Babína predchádzali ťažké skúšky pevnosti jeho viery. Mnohí vieme, že predtým, než vystúpil na zastávke zvanej Babín, musel roky rokúce bojovať s komunistickým systémom o to, aby sa vôbec mohol odieť do kňazského rúcha. Pred svojou kňazskou vysviackou už dávno mal za sebou štúdiá stavebného inžinierstva a de facto ako odborník na staviteľstvo roky zápolil s totalitou až nakoniec pri uvoľnení pomerov dostal vysviacku a to práve štyridsať liet dozadu. Potom dlhé roky formoval naše horské duše v Babíne a pred dvadsiatimi dvoma rokmi odišiel preč. Áno odišiel telom, ale jeho duch, jeho idey, plody jeho usilovných kázní, to všetko v tom Babíne navždy zostalo. A nielen zostalo, ono to živo rástlo, rozrastalo sa až bujnelo a z nás, jeho duchovných detí vyformovalo verím že smiem nazvať – charakternú dospelú vrstvu Babína. Som Bohu vďačný, že takto zásadový a morálny človek, ako bol, je a verím že ešte dlhé roky v našom kruhu bude, že takto spravodlivý ale ľudský duchovný formovateľ bol našim životným učiteľom. Som Bohu vďačný, že som smel pokorne byť jedným z jeho žiakov, ktorý sa tešili na hodiny náboženstva muža, ktorý v dlhom čiernom odeve, vždy úctyhodný vstúpil do unavenej triedy rozpačitých žiakov. Som Bohu vďačný, že spomienka naňho pre mnohých nás tridsiatnikov, ale i starších v Babíne určite bola smerodajná, keď sme činili vážne a ťažké morálne rozhodnutia. Som Bohu vďačný, že nám do Babína poslal po všetkých stránkach obdivuhodného vodcu našich duší, duchovného otca, Marcela Martinka. Lebo viesť vo svete duchovna je najťažšie. Prečo? Nuž preto, lebo to obnáša silnú dávku sebazáporu a vytrvalosti, odriekania a sebaovládania, ochoty a obetavosti a to každý jeden deň svojho, nebojím sa povedať jemne - pontifikátu. Bol tým, čím sme sa my chceli na jeho vzor postupne stávať. Dodnes si pamätám slová z jeho rannej nedeľnej kázne, kedy v brieždiacom sa svite našich hôr povedal. Chlapci, pamätajte si, muža robí dodržiavanie jeho slova. Áno, čo muž to slovo, to bolo jedno z tisícich semiačok zrelosti, ktoré tento vo svojej skromnosti úchvatný človek do našich duší v domovine Babína zasieval. A dnes mne starostovi rodnej dediny, nezostáva už nič iné ako pokorne poďakovať ako odchovanec svojmu tútorovi za to, že svoju svätosť sa pán Marcel Martinko rozhodol vďaka Bohu prežívať roky i v našom kruhu v Babíne. Vďaka Vám i Bohu za to.
Peter Laťák, starosta Babína.
