My hudobníci,ktorí sa na tom každoročne zúčastňujeme v rámci zabezpečenia kultúrneho programu,sme náchylní vidieť túto akciu samozrejme trochu z iného uhla.Pre nás je to kšeft a ten ,ako sa v tejto branži zvykne hovoriť,je posvätná vec.Pre nás to začína už ráno štvorhodinovou skúškou.Po 1-hodinovej prestávke nasleduje generálka,ktorá trvá tiež 3-4 hodiny. Večer o 19°°h to potom vypukne celé naostro v prekrásnej a do posledného miesta obsadenej sále Štátneho divadla ,za prítomnosti televíznych kamier a samozrejme zástupcov US-Steelu ,mesta,rôznych kultúrnych a spoločenských organizácií,zástupcov politického spektra ,médií atď.Pódium ,na ktorom sedí pripravený orchester je slávnostne až trblietavo vyzdobené a celú atmosféru dotvára veľkoplošná obrazovka a zariadenie produkujúce rôzne svetelné efekty.Program je vyplnený vystúpeniami známych umelcov a skupín a v jeho jednotlivých prestávkach odznejú ďakovné a iné príhovory a sú na pódiu odovzdávané finančné dary rôznym zdravotným zariadeniam alebo detským domovom etc.Niekto si teraz povie – no a čo ,veď US Steel má z čoho tak nech rozdáva.Problém však nie je v tom,ten je niekde inde.Problém je vtom ,že keby rozdával 100-násobok toho,neposkytol by pomoc všetkým ,ktorí ju potrebujú .
Nedávno som sa vybral so synom skontrolovať našu chatu.Stojí pod lesom v riedko zastavanej chatovej osade asi kilometer za dedinou ležiacou na úpätí Slanských vrchov.Navalilo snehu a chceli sme sa ubezpečiť či nám ten sneh nenarobil nejaké škody.Cestou nazad sme stretli skupinu asi 15 detí ,ktoré viedla dospelá pani.Pochopili sme ,že sú to chovanci z dedinského detského domova.Boli rôzneho veku a niektorí ťahali za sebou sánky .Bolo nám jasné,že mieria ku kopcu,ktorý sme pred chvíľou minuli.Keď sme sa k nim s autom priblížili ,ustúpili až na okraj cesty lebo bola úzka a zle odhrnutá.Tí väčší držali tých menších aby nebodaj z nejakého dôvodu nevstúpili autu do cesty.Asi dve tretiny z nich boli rómske deti ale už na prvý pohľad bolo zjavné ,že tí ostatní sa od nich ani v náznaku neseparujú .Niečo na nich však predsa len bolo zvláštne.Napriek tomu,že sa očividne išli sánkovať,ani jedno z nich nemalo oblečený pestrofarebný overal alebo iný zimný športový odev na aké sme zvyknutí pri návšteve zimných športových areálov alebo hoci len u detí šantiacich v snehu na mestských briežkoch.Boli poobliekané tak ako pravdepodobne chodia i do školy.A upútalo nás ešte niečo.Občas keď človek stretne skupinu žiakov idúcich po ulici v doprovode učiteľky,na prvý pohľad sa medzi sebou živo bavia.Tieto deti týmto dojmom ani z ďaleka nepôsobili.Len akosi nezvyklo poslušne kráčali za svojou vychovávateľkou.Dodnes sa neviem zbaviť pohľadu asi 10 ročného chlapca.Stál tam v obyčajnom kabáte,ktorý mu bol nápadne priveľký a v jeho veľkých čiernych očiach nebol ani náznak radosti alebo bezstarostnosti.Bol to pohľad dospelého človeka.
Obaja sme mlčali.Keď sme sa po chvíli dostali na okresnú cestu môj syn,ktorý so mnou hrá v orchestri ŠD odrazu poznamenal – „kedy týmto deťom raz niekto daruje pár stotisíc“.Mlčali sme ďalej a mňa napadlo,i keď je to vzhľadom k problému celkom bezpredmetné,že na budúci rok ten kšeft pravdepodobne robiť nebudem.
