Je to jedna z daní dnešnej doby, ktorú platí množstvo mladých ľudí. sú to poväčšine dievčatá v puberte, ktoré nie sú so sebou celkom spokojné alebo ich sebavedomie kleslo pod hranicu únosnosti a už nevydržali hlúpe narážky okolia...
Je zvláštne sa na túto chorobu pozerať s odstupom času a uvedomovať si, že jej koniec mohol byť úplne iný... A tak som sa nakoniec predsa po rokoch odhodlala a skúsim vám aspoň trošku priblížiť jej priebeh a snáď lepšie pochopíte týchto ľudí...
Začína sa to celkom nevinne... Schudnete pár kíl, všetci sú nadšení a vám sa začne konečne vracať pocit zdravého sebavedomia... Poviete si.." Schudla som 5 kíl a išlo to celkom fajn... tak prečo nie aj tých ďalších 5?" Ľudia si to všimnú a chvália vás ako dobre vyzeráte... Postupne však začína prichádzať strašný pocit strachu... ten sa snáď ani nedá opísať... Jete stále menej a menej a to nie preto, že by ste chceli, ale proste máte neuveriteľné výčitky svedomia a strach, že priberiete späť... Že to bude znova ako predtým...
Pozeráte sa do zrkadla... všetci sa na vás pozerajú s hrôzou v očiach a vravia vám ako sa im strácate pred očami a už nevedia, ako by vám pomohli.... A vy stále jednoducho nemôžete jesť. Jednoducho sa v tom zrkadle nevidíte... Sama si na seba vôbec nepamätám, nech sa akokoľvek snažím si spomenúť na svoj vtedajší výzor... Žiadna fotka z toho obdobia neexistuje, ale pohľady a reakcie ľudí mi ostanú navždy vryté do pamäti...
Hnevala som sa sama na seba, lebo som to nevedela prekonať a videla som, že tým ubližujem ľuďom, ktorých milujem a ktorým na mne záleží... Boli to večné súboje o každé sústo, každý pohár vody, ktoré sa opakovali deň čo deň... Keď vás nemajú pod kontrolou a nevedia čo je s vami väčšinu dňa a vy sa vrátite až podvečer, pričom desiatu ste vyhodili a polovicu obeda odniesli... a máte zasa výčitky svedomia, pretože viete, že to, čo robíte nie je správne... Uvedomujete si to, ale aj napriek tomu už nemáte silu konať inak... Už je vám to pomaly, ale isto jedno... Žijete zo dňa na deň a ste unavení, točí sa vám hlava, presedíte skoro celý deň a najradšej by ste boli keby sa to už celé skončilo...
Ľudia okolo vás si myslia, že ste sa úplne zbláznili a všetko to robíte natruc alebo aby ste im ublížili... a vy by ste to chceli zvrátiť.... no nejde to! Niečo vo vás je silnejšie a výčitky vám nedovolia pokojne spať... Všetky vaše myšlienky sa točia iba okolo jednej veci...: Koľko ste toho za deň zjedli a čo bude zajtra... ako sa vyhnete jedlu..., rátate všetky kalórie a každý deň stojíte na váhe, ktorá klesá... No vy už z toho nemáte radosť! Už nechcete schudnúť...., ale ani pribrať späť... A takto to ide neustále ďalej... stále ten istý kolotoč... Kto ho zastaví???
Ak to totiž niekto nespraví, bude koniec... všetkému....
Krvné testy boli alarmujúce a hrozilo, že ma budú musieť hospitalizovať... dostala som strach.... Psychologyčka, ku ktorej ma dotiahli mi dala jasné ultimátum...:" ak do týždňa nepriberieš 1kg, tak ťa dám zavrieť na psychiatriu...!" Táto veta bola istým spúšťačom, ktorý ma donútil rozmýšľať... 12 rokov sa snažíte a máte kopec snov a túžob a viete, že ak sa dostanete "tam", všetko je stratené...
Už nikoho v živote nepresvedčíte, že ste normálny a na vaše sny o gymnáziu a vysokej môžete zabudnúť... A tak som pozbierala zvyšok síl, čo mi ešte ostal a snažila som sa, aby som tomu zabránila... a podarilo sa... Postupne krivka mojej váhy stúpala, aj keď ma to stálo veľmi veľa vnútorného boja...
No jedna vec sa získava ťažšie ako váha... je to dôvera ľudí, ktorých ste sklamali, aj keď ste nechceli. anorexia nie je ako chrípka, ktorá tak ako príde, tak vás aj opustí... Ona vás zmení navždy... Nedá sa úplne vyliečiť, vždy vo vás ostane... až do smrti. Aj keď navonok môžete mať aj 200kg, je to niečo viac....viac ako váha...
S odstupom času si vravím, že to tak jednoducho malo byť. Všetko zlé je na niečo dobré a aj toto mi dalo veľa... Viem pochopiť tie mladé dievčatá a nemám mylný postoj k tejto chorobe. Vie ma skutočne nahnevať, keď počujem reakcie okolia, keď vidia vychudnuté dievča... :" to je choré...nechce jesť, nechutí jej..." atď. Hlúposť! Anorexia, to nie je nechuť... je to pocit bezmocnosti a výčitiek... Chcete jesť a aj vám chutí..a tak radi by ste to všetko spravili...ale nemôžete...akoby ste mali zviazané ruky... a to si ľudia mýlia... Jedlo vám chutí, aj keď samozrejme máte taká stiahnutý žalúdok, že sa toho veľa do vás ani nezmestí...
Preto prosím nabudúce skúste nebrať vychudnuté dievča, akoby to všetko proste bola jej vôľa a nemyslite si o nej, že je vyšinutá... Dúfam, že tento článok prispeje k jasnejšiemu pohľadu na týchto ľudí a ak by zabránil len jednej dievčine aby do tejto studne spadla, tak mal zmysel... Ak by som to nenapísala a držala v sebe, tak by to nikomu nikdy na nič nebolo...=) Pekný deň všetkým a pokiaľ máte nejaké otázky, tak kľudne... ja už o tom nemám problém hovoriť...
