Čítam z rán nádej,
v očiach malého dieťaťa,
keď vidí kvapky rannej rosy,
vietor ženie sa po lúke bosý.
Čítam z rán pravdu,
keď klamstvo leží v potupe,
strháva sa márna maska,
z lži zostáva však trpká vráska.
Čítam z rán lásku,
keď slávik prezvučí ticho tmy,
v modlitbe slza za slzou,
šepoce viac než príval slov.
Čítam z rán pokoj,
keď v živom tele mŕtva duša,
nik netuší, že nedýcha,
veď ston srdca zatienila pýcha.
Čítam z rán odpustenie,
hriešnik kľačí v modrinách,
v jazvách sídli minulosť,
no trpiteľ sa zmieril, dosť!
Čítam z rán silu,
keď matka drží svoje dietky,
pod krídlami ochrany,
radšej sama vstúpi do rany.
Čítam z rán krásu,
v jarnom slnku zubatom,
kde motýľ lúku prestiera,
a potok tíško vyviera.
Čítam z rán vieru,
že po tomto dni príde ďalší,
v západe sa skrýva nárek,
čo vo východe nájde svoj liek.
Čítam z rán odvahu,
keď tŕň sa vrazí do srdca,
a predsa láska neuhasne,
aj so slzami vidí jasne.
Čítam z rán život,
starec bez bolesti kráča ohňom,
kým chlapča spáli slnka lúč,
keď zlákala ho teplá náruč.
Čítam z rán smrť,
z krvi zubatá sa nahlas smeje,
nasýti sa z posledného dychu,
a zanechá len jazvu na ľavom slychu.
Čítam z rán utrpenie,
v horkých slzách bolesti,
keď ostrá britva oči kole,
z kožucha sa rútia mole.
Čítam z rán ticho,
v perách tuho zavretých,
len duša zvnútra kričí nahlas,
na šedivo sfarbí sa vlas.
Čítam z rán otázku,
či ľahšie je motýľovi bez krídel,
či človeku v čiernom tieni,
ktorý v prachu viny kľačí v sieni.
Čítam z rán odpoveď,
po dlhej pauze príde faloš,
premyslená v tichu vety,
čo zmení razom oba svety...
