Ked clovek zije v zahranici, s laskou spomina na vsetko dobre, co na Slovensku zazil a samozrejme na vsetko zle sa snazi zabudnut. Alebo jednoducho len dufa, ze sa to medzitym zmeni.
Tento rok sme sa s manzelom vychystali na dvojtyzdnovu dovolenku na Slovensku spojenu s poznavanim vychodneho Slovenska (to hlavne pre mojho manzela, ja odtial pochadzam).
Prve dni sa vyvijali mimoriadne priaznivo. Zvitanie s rodinou, oddych, dobre slovenske jedlo. No proste zuzo! Pobyt v Slovenskom raji bol na jednotku. Ubytovali sme sa v relativne novom ubytovacom zariadeni Ranc a musim povedat, ze obsluha a sluzby sa vyrovnali kvalitnym hotelom v zahranici. Majitelka usmievava a bola by nam namojdusu zniesla aj modre z neba.
Alain sa ma medzi recou opytal, ci su vychodniari niecim typicki. Odpovedou bolo: "Povedala by som, ze su otvoreni, uprimni, srdecni a stedri." Ale nie vzdy to plati. Ved sa aj o vychode hovori, ze je to krajina vychadzajucich nozov... Podla mna je to skor krajina protikladov!
Akonahle sme sa totiz ocitli viac na vychode, obdivovanie kras bolo spate vacsinou s nemym uzasom nad nedostatocnymi sluzbami a neochotou personalu.
Napr. taky Poprad. Po prechadzke po Strbskom plese, sme chceli pozvat rodicov na veceru. Poprad bol po ruke. V sobotu poobede, mesto ako po varovani pred bombovym utokom, prazdne. Otvorena bola len restauracia, kaviaren, hotel na pesej zone. Vonku prsalo, tak sme dlho nevahali. Chvilku po usadeni sa, nam zacala byt zima. Dvere boli nasiroko otvorene a v ich okoli nikto nesedel. So somranim som ich zavrela. Este som sa ani poriadne nedotkla stola, aby som si sadla a uz som videla casnicku ako sa hrnie ku dveram a opat ich otvara. Nato sa Alain nezdrzal, pribehol k nej a po anglicky jej vysvetlil preco sme dvere zatvorili. Hned na to sa tam premiestnili hostia...
Zahlbili sme sa do jedalneho listka. Zo sustredenia nas vytrhla hlasna hudba ozyvajuca sa z reprakov nedaleko od stola. Bud je to restauracia alebo... Zavolala som si casnicku a poprosila ju, ci by nebolo mozne stlmit hudbu, lebo sme sa medzi sebou nepoculi. Po par minutach hladania cloveka schopneho stlmit zvuk, sme sa mohli pokojne porozpravat. Alain na mna nechapavo pozeral: "Myslel som, ze Poprad je vacsie mesto, ked tolko o nom vsade rozpravaju..." Rozpravaju, lebo je pri Tatrach a lebo tam vystavali Aquacity. Pre nic viac...
Presov, mesto, kde som vyrastla, chodila do skoly,... Jednoducho MOJE mesto. Vecer prichodu, nedela vecer, tazkosti najst restauraciu, kde je (o pol osmej vecer!) este otvorena kuchyna. Oh, zlaty Pariz!!! Nakoniec sme zabludili k Richtarovi... Obsluha sa tvarila akoby sme jej osobne a este v ten vecer zjedli jej vlastnu porciu vecere...
Na druhy den spoznavanie mesta. U Alaina sa prihlasili k slovu potreby... V parku objavil verejne zachody. Varovala som ho: "Ak vyzeraju ako kedysi, neodporucam ti ich!" Vyzerali vynovene, cisto, az na to, ze... Boli zatvorene. Alain chvilu zizal na dvere. Vykukla zenska hlava, potom dve chlapske a cez dvere mu cosi hovorili. Kedze nicomu nerozumel, zbehla som dole schodmi k nim. Tiez mi cosi cez dvere vysvetlovali... Nakoniec jeden z chlapov otvoril dvere a zakrical mi: "To nezna citac po slovenski, ci co?" Voslo do mna sto certov: "To nie je Slovak! To si myslite, ze kazdy rozprava po slovensky?!" Ukludnil sa, zatvorene je, ukazuje na maly utrzok akehosi "recyklovaneho" papiera zasunuteho pod otvaracimi hodinami. "A kedy bude otvorene? Bude zatvorene cely den?"
Objavila sa za nim dalsia chlapska hlava. "Sak nech ide! Tu cez chodbu do zenskeho. Pustime ho."
Vysvetlujem Alainovi. Vracia mi drobne, ktore mal na zaplatenie. Hovorim mu: "Das im ich. Za ochotu."
Chlap sa skaredo zaskeri: "Ta diskurujce!"
A zaklapne dvere. Ocerveniem od zlosti aj od hanby. Alain len zasepka: "Hovor mi nieco o tom aki su vychodnari mili..."
To bola len predpriprava na to, co nas cakalo par dni pred odchodom.
Levice. Ziadali sme zrusenie uctu. Kedze ucet bol zalozeny v Bratislave, ziadali sme o prelozenie dokumentacie do Levic. To bolo pred dvoma tyzdnami. Dovalime sa do banky a tam: "My sme tie dokumenty nedostali." Prosiiiiim?!
Ziadali sme o to pred dvoma tyzdnami, o dva dni sa vraciame do Francuzska. Nikto nebol schopny zavolat do Bratislavy a uistit sa, ci to posielali do Levic? Najlepsia bola jedna z veducich pracovniciek pobocky:
"A nemozete ist do Bratislavy?"
"Nie! Ked pridem na Slovensko, tak na dovolenku a za rodicmi. Nie preto, aby som stracala cas v banke v Bratislave!"
Po pohrozeni, ze sa budeme dozadovat veduceho pobocky a po telefonatoch hore-dole po Bratislave (zo strany levickej banky) sa dozvedame, ze im maju poslat podpisovy vzor a vsetko potrebne faxom do jednej hodiny (vraj to musia hladat). V Bratislave zaviedli cez leto len treningovu pobocku.
Ked si vezmem ake je lahke zalozit si ucet... Horsie je to so zrusenim. Jednoznacne vam neodporucam Tatrabanku. Cokolvek potrebujete vybavit, nie su nicoho schopni. Hlavna vec, ze platite kazdy mesiac za "neexistujuce" sluzby.
Dovolenku nam zaklincovalo bratislavske letisko. Lietadlo meskalo hodinu a pol. Tak nas vysmadnutych ako tavy, pozyvaju nasi na obcerstvenie. Kaviaren, prve poschodie. Alain pyta Kofolu (vo Francuzsku to nepoznaju a zachutila mu). Nemaju! Z napojoveho listka si vyberame bananovy mliecny koktejl. Pri pulte nam oznamuju, ze koktejly nemaju uz vyse polroka, lebo sa im stale kazi mixer!
Ale inac, vsetko v pohode!
Zhrnutie:
Na Slovensku ide vsetko po starom. Stale sa nevieme predat, hlavne co sa tyka turizmu. Sluzby sa nezlepsili, ani ludia. Najdu sa dobri aj zli. Zivot je tazky. Ceny su takmer na urovni cien vo Francuzsku, benzin iba o 10% lacnejsi. Platy trikrat nizsie. Neviem ako sa vyrovnaju s prechodom na EUR...
Alain zhodnotil, ze vychod Slovenska je jeho dusou. A ze Kosice alebo Presov by sa mali stat hlavnym mestom, lebo v Bratislave dokopy nic nie je...
