Či už ide o novú knihu, ktorá ešte stále vonia za tlačou alebo starú, ohmatkanú knihu, z ktorej ide vôňa miešajúca prach s papierom… Niekedy dokonca kniha vonia za drevom. Niekedy pripomína jemný, stuchnutý pach stariny. Použitá obálka z kože, stránky, ktoré pri dotyku šuštia a prsty sa po nich kĺžú len s ťažkosťami, to všetko mi prináša rozkoš.
Som závisláčka na knihách. Tých papierových, nie na elektronických čítačkách.
Musím si zakaždým ku knihe pričuchnúť, hladkať ju a zhltnúť ako lahodnú pochúťku. Filozofické romány, novely, krimi, poézia, sci-fi, hlavne nech sa môžem ponoriť do lákajúcich papierových hlbín slov.
Som jednou z tých, ktorí v metre vláčia aj tisícstranové knihy a vôbec sa nehanbia postaviť vedľa cestujúcich obrácajúcich stránky na elektronických tabuľkách. Že za papierovú verziu zaplatím viac ? Elektronická verzia mi nikdy nenahradí spojenie s « naozajstnou » papierovou knihou.
Po pohrebe manželovej starkej som si na pamiatku odniesla vzácnu knihu. Edícia zo začiatku devätnásteho storočia, poškodený obal, z ktorého dýchali stopy rúk, zažltnuté stránky čiastočne vypadávajúce zo záhybov materskej obálky. Niesla som si ju domov ako ten najväčší poklad.
Môžete ma považovať za osobu, ktorá nie je otvorená novým technológiám. Pre mňa nikdy tie hlúpe mašinky, ktoré si namýšľajú, že nahradia knihy a umožňujú čítať pomocou dotykovej obrazovky nebudú na úrovni bielych stránok papierových kníh pokrytých drobnými čiernymi písmenkami.
Už len pri pomyslení na kontakt môjho prstu s chladným povrchom čítačky ma obchádzajú zimomriavky.
