Nasho Tigrika sme si adoptovali uz ako rocneho chlapika u veterinarky. Nasla ho opusteneho na ulici. Postupne sme si na neho zvykli. Aj on na nas. Po pociatocnych peripetiach, sme sa naucili ako sa o neho spravne starat aj sme nasli riesenia na neustale sa opakujuce problemy. Napr. cikanie pred vchodove dvere; nepomohli ani odpudzovace, ani roztok s ciernym korenim a octom. Nakoniec to vyriesil paravan.
Tigrik je velmi bojazlivy. Staci, aby bol jeho zachodik zakryty a nevkroci tam. Radsej urobi kopku vedla. Aj to sme vyriesili; odstranenim krytu. Teraz zboznuje zahrabavanie svojej potreby. Dokonca sa tam niekedy vrati na druhykrat, aby overil, ci dobre zahrabal. Co sme nevyriesili, je jeho strach zo sackov. Akonahle zasusti plastovy sacok, zachrani sa utekom. Ktovie, co si chudacik prezil.
Takze, ako som spominala, blizi sa dovolenka. Obycajne sa so susedmi striedame. Ked nie sme doma, staraju sa nam o Tigrika oni, ked su na dovolenke oni, starame sa o ich macku my. Vtedy vsak uprednostujem, ak k nim ide Alain. Ich macka je dost charakterna a bezdovodne utoci. Asi jej uz vek udrel trosku do hlavicky ;)))
Tento rok sa vsak vyskytne situacia, ked susedia aj my, budeme odcestovani. Co robit? Ostava jedina moznost. Telefonat veterinarke a kontaktovat ludi, ktori sa staraju o vase zvieratka v case vasej nepritomnosti. Nie je to sice zadarmo a niekedy im menia zvyky (co u maciek nie je prave najlepsie...), ale bude to len na par dni.
Vziat so sebou ho nanestastie nemozeme. Ma viac ako 5 kil, takze by musel ist do batozinoveho priestoru, co by som mu nikdy nespravila... Navyse jeden jedinkykrat sme ho vzali so sebou do Nice. Aj pod vplyvom liekov na ukludnenie mraucal a potom sa mesiac nevedel z toho spamatat.
Tak zostane pokojne doma a po nasom navrate si budeme uzivat jeho nadmernu pritulnost!
