Tak ako v pribehe Odysea, dobrodruzstvo Eliasa, hrdinu bez minulosti, sa zacina na Egejskom mori. Na rovnakom mori, pod rovnakym slnkom a rovnakou oblohou ako na svitani civilizacie.
Prvy elektricky sok dostanete hned na zaciatku. Utecenci trhaju doklady a hadzu ich do mora. Ostavaju za nimi v prude ako omrvinky tisicich zivotov, ktore v urcitom zmysle koncia aj zacinaju. Ked sa pod ruskom noci lod blizi k pobreziu, objavi ich hliadka. Beznadej a tuzba po zivote, ktory by za nieco stal, su silnejsie ako strach zo smrti. Niektori skacu do mora.
Elias sa prebudi v raji. Na nudistickej plazi. Stoly prehybajuce sa pod jedlom a pitim. Vsetko zadarmo. Ved ste v Edene! Elias ocami ocareneho dietata sleduje dianie okolo seba. Dokonca si aj privyrobi, ked vlastnymi rukami opravi upchaty (exkrementmi zaliaty) zachod. Novozbohatlicky Rus mu dokonca dovoli umyt si ruku v kupeli s lupenmi ruzi...
Aj raj ma vsak svoje cierne stranky. Ostnate droty za murmi zelene a kvetov, posadnuteho homosexualneho manazera, nelutostnu riaditelku.
Elias na svojej krizovej ceste do Pariza si uvedomi, ze aj bohati ludia mozu mat dobre srdce a aj rovnako chudobni ludia mozu cloveka oklamat a okradnut.
Costa-Gavras nastavuje dnesnej spolocnosti zrkadlo. Bez prikraslovania alebo zbytocnej negacie poukazuje na krivdy tohto nerovneho sveta.
Vyuzivanie utecencov, hon na nich ako na zver, chudobu v uliciach, ponizovanie bezdomovcov, agresivitu, opovrhovanie vsetkym, co sa od nas lisi.
A ak pribeh Eliasa nie je pribehom Odysea, ani Petra alebo Jeana, spoznala som sa v tomto cudzincovi, ktory mi nie je cudzim.
