Kurz na Sorbonne pokračoval vynikajúco. Darilo sa mi a už po dvochmesiacoch som bola schopná rozprávať s Alainom len po francúzsky. Ajkeď začiatky boli ťažké. Najhoršie bolo, keď som sa mu snažilavyrozprávať nejakú anekdotu a po každom treťom alebo štvrtom slove mazastavil, aby mi opravil výslovnosť alebo skloňovanie. Dvíhalo mi toadrenalín. Postupne, ani neviem ako sme prešli na jednojazyčnúkonverzáciu. Dokonca som musela niekedy Alaina upozorňovať, keď začalpo anglicky: "Prečo mi to nepovieš po francúzsky?"
Poukončení prvého kurzu som si povedala, že si predsa len oddýchnem počasletných prázdnin a potom hupkom na druhý kurz. Na testoch úrovne sapotvrdilo, čo mi tvrdili francúzski kamaráti. Môj progres bolneuveriteľný. Dostala som sa na úroveň supérieur I. Vďaka Alainko, žesi taký ukecaný... Mala som konferencie z geopolitiky, aj literatúry. Atam som pochopila ako sú cudzinci ľahko ovplyvniteľní. Keď profesorvysvetľoval, že 35 hodinový pracovný čas vo Francúzsku nefunguje a žetreba prejsť na 39 hodín, ani jeden zo študentov neprotestoval. Pritomje štatisticky dokázané, že 35 hodín prinieslo nielen zvýšenieproduktivity práce, ale aj prínos peňazí do ekonomiky (hlavne vďakaturizmu) a vytvorilo sa niekoľko stoviek tisícov pracovných miest.Škoda len, že tento systém nie je všade uplatňovaný ako treba. Súpotrebné určité zmeny.
Podobne, keď sme sa rozprávali omožnosti zmeny slov francúzskej hymny, jeden zo študentov sa ohlásil,vraj: "Prečo zmeniť slová. V zahraničí je francúzska hymna známa. Každýju pozná." V poriadku, veď nejde o zmenu rytmu alebo melódie. Ale slovású na dnešnú dobu zastarané a predsa len trošku "krvavé".
Mexickáspolužiačka ma prekvapila otázkou: "Ako často sa VY v Európesprchujete?" Bola presvedčená, že Európania sú špinavý a nemajú základyhygieny. A keď som v jej spoločnosti prešla okolo kaviarne, kde somzbadala hlavu Catherine Deneuve, len na mňa vypleštila oči: "Kto toje?" Tak nič. Nie každý pozná krajinu, kde sa rozhodne študovať...
Poukončení kurzu som sa zapísala na úrad práce a pustila sa do aktívnehohľadania. Zápis na úrade nebol jednoduchý. Keď som spomenula slovenskúnárodnosť, zamestnankyňa úradu mi zakaždým tvrdila, že som Slovinka.Musela som jej oznámiť, že Slovensko je v Európskej únii, ale že určitékrajiny prijali reštrikcie a teda, že môžem pracovať, ale s povolenímna pobyt (čo je zároveň aj pracovné povolenie). Po otázke akéjazyky ovládam, v počítači nenašla ani slovenský ani český jazyk.Ešteže rozprávam anglicky a francúzsky... Keď vypotila: " Dobreteda. Ste Slovenska a aký je váš materinský jazyk?" Pomyslela som si:"Asi čínsky, že?!"
Po zápise som vďaka úradu začala navštevovaťniečo ako školenie. Ukázali mi ako napísať životopis, čo podškrtnúť aaké zamestnanie by bolo pre mňa vhodné. Na niečo to predsa len bolovhodné. Začala som dostávať reakcie na svoj životopis. Prešla som párpracovnými pohovormi. Urobila som pár chybičiek (napr. určite sanezabudnite opýtať na výšku platu a položiť hocijakú otázku ohľadompracovného miesta. Treba sa hrať na zvedavú, aj keď všetkémurozumiete.) Potom však odrazu nič. Ticho. Ani cinknutie telefónu.Zapísala som sa na školenie na známu strednú školu v Cachan.
Ďalšie zážitky s úradom práce, pracovnými pohovormi a životom vo Francúzsku čoskoro...
