V hluku metra sa každé ráno snažím zahĺbiť do myšlienok. Nemám chuťpozerať ľuďom do tváre ani sa na nich usmievať. Veď mi aj tak nikto tenúsmev nevráti.!
Mám sto chutí nakopať obmedzencov do zadku aleboaspoň do píšťaly. Jednoducho tam, kde to naozaj bolí. Len by som možnoriskovala nalomenie palca na nohe, ako sa mi to stalo privyvŕšení si zlosti na mladšom bratovi...
Rozčuľuje ma hordapomaly sa valiacich pozemšťanov v kuloároch. Snažím sa ich obehovať,ale slalomári sú určite šikovnejší. Hlavne ak sú prekážky nehybné. Tiemoje sa nevedia rozhodnúť či ísť rovno alebo do strán. Po rátaní dodvadsať a hlbokých nervóznych povzdychoch ich obehujem. Sem-tam smiernym buchnátom do boku. Zatiaľ mi to nikto nevrátil...
Niekedysi nasadím na uši slúchadlá. Zaostávam však technológiou za ostatnými.Tí znalejší technológie majú v rukách nové hracie konzoly, prehrávačeDVD alebo automatické Sudoku. Kde sa hrabem so starším, ale stáledobre slúžiacim MP3 a klasickými krížovkami na papieri?
Každý deňsa podrobujem rovnakej terapii dvakrát. Ráno a večer. A mám čoraz viacpocit, že ľudia sú ako ovce navlečené vo vlčej koži. Snažia sa biť soživotom, hrýzť a držať sa ho zubami-nechtami. Nakoniec však sledujúcestu vyšľapanú tými ostatnými.
