Nastupujem na stanici Pyrénées. Pekne vynovena, cistucka a presvetlena. Keby aj na ludi nieco z toho preslo…
Uz dva dni su vagony preplnene a mam problem sa vopchat do prveho metra, ktore je na obzore. Ludom sa nechce vstavat zo sklapacich sedadiel (ved oni su uz hned rano unaveni) a jedna pani pocernejsej pleti si zmyslela, ze jej je lepsie sa pri citani opierat o tyc. Len keby sa jej nedrzalo uz par cestujucich. Aj ja som sa tam vsuchla. Napriek jej zabijackemu pohladu som sa tej tyce chytila. Nevahala a riadne sa mi zaprela o ruku. Nastastie o dve stanice vystupovala. Hrubo mi odstrcila ruku na sposob: “Dégage connasse.” (Odpal hlupana.)
Par sekund som preddychavala. Pri prestupe na linku 1 to bolo o nieco lepsie. Jemny prievan mi prefukoval tvar, takze som sa potila o nieco menej.
Dalsi boj ma cakal pri vystupe. Ludia na nastupisti su natolko lenivi, ze sa nepostavia do stran, ale rovno pred dvere. Navyse nenechaju ostatnych vystupit. Ked sa ktosi osopil na chlapika, ktory sa dral do metra akoby mu islo o zivot, odpovedal len : « Ved vystupte ! No teda… »
Uuuufff ! Ostava este sa dostat k schodom. Tym obycajnym, nie mechanickym. Prud ludi sa vali k mechanickym a je tazke vyhodit smerovku. Ak naberiete odvahu a vrhnete sa tam bezhlavo, ani jeden sa nezastavi. Radsej vam poskacu po nohach. Nech ziju tmave topanky!
A nech zije uponahlany podovolenkovy svet!
