Nastupujeme do vlaku Corail Lunea v Parizi. Alain zasuva kufre pod lozka a co nevidi... Pod lozkami prazdne papierove krabicky, v ktorych obycajne najdeme stuple do usi, servitky a cukriky, a igelitove sacky. Kos plny odpadkov a pod nim na kovovej priecke flaky od niecoho "tekuteho". Sice na neho zasomrem, ze hadam nebude robit poriadky, ale v podstate ma pravdu.
Po noci, kedy som znova neposluchla a nedala si stuple do usi (neviem zniest pocit, ze nekontrolujem, co sa deje naokolo), som unavena a hlavne hladna. Cez Nice sa smochtam za Alainom a hladam najblizsiu pekaren. Sice sa nam oci riadne zuzia, ked si kupujem "pain au chocolat" za 1 EUR, pricom v Parizi stoji okolo 90 centov. Takze reci na temu Pariz je drahsi ako "province" su o nicom. Ceny su uz vsade na rovnakej urovni.
Do Carrosu sa vyberame motorovym vlacikom, z ktoreho mam radost ako male decko. Zboznujem pozerat cez okno na krajinu ubiehajucu pred ocami a vychutnavat si pocit hojdania. Na stanici Colomars nas cakaju svokrovci. Po vybaleni veci a spolocnom obede mi oci padnu na Alainove ruky. Cervene vyrazky. Vyzera to ako alergia alebo stipance. Ale stipance na tolkych miestach?! Na nohach, na krku a na tvari sa objavuju postupne dalsie. Pocas dovolenky sa teda ohlasujeme u lekara. Predpisuje Alainovi lieky proti alergii a odporuca mu kontaktovat SNCF.
Po prijemnom pobyte u rodiny sa vyberame na cestu spat. Vlak meska! Kontrolori a CRS (Compagnies Républicaines de Sécurité - statna policia) su vsade. Na informacnej tabuli sa nezobrazuje nas vagon. Cudne. Az tesne po prichode vlaku zacnu existovat aj ine vagony ako od 15 do 20... Konecne!
Nastupujeme a vtedy mi Alain oznamuje: "Mame ten isty vagon ako pri ceste z Pariza."
Nechcem mu verit, ale ukazuje mi ten isty igelitovy sacok zasunuty za lozkom ako pri prvej ceste. To neupratovali 6 dni? Pod lozkami opat nejake tie papierove odpadky. Hned ako vlak vyrazi utekam na toaletu. Presne ten isty vagon. Stale ten isty problem otvorit dvere na toaletach. Niekto mi surovo zaklope na dvere. "Je tam niekto?"
Zahucim: "Ano."
To nevidi, ze zaklopka je ruzova?! Ked vyleziem, ocitnem sa za agentom CRS. Bezna kontrola...
Ked nam pridu kontrolovat listky, Alain sa opyta kontrolora na cistotu. Je vraj "perfektna". Alain pochybuje a ukazuje mu cervene vyrazky. Vtedy z neho vyrazi "Mame tu kopu utecencov. Aj dnes som prechodil vagony po styroch. A nasiel som ich 15. A ti utecenci su v hroznom stave, co sa tyka hygieny." A nech ho nechame robit si jeho robotu. Este ma niekolko vagonov pred sebou.
OK. Navrhujem Alainovi vymenu lozok. Usmeje sa:
"Staci, ze jeden z nas je dostipany..."
Starsi par, ktory je s nami v kupé, lutuje za niekdajsimi "kvalitnymi sluzbami SNCF" a pani lamentuje nad ekzémom, ktory mala naposledy po ceste v Corail Lunéa. Pan nam rozprava o zamoreni vagonov cinskymi blchami (?). Vraj museli odpojit vagony a kompletne ich dezinfikovat.
Po navrate do Pariza ma Alain niekolko novych stipancov. Opat navsteva lekara. Konstatuje stipance plosticou!!! List pre SNCF to isti.
Isli sme prvou triedou, stalo nas to o 20 EUR drahsie akoby sme isli lietadlom! Chceli sme byt ekologicki a namiesto toho sa Alain musi liecit zo stipancov plosticou. Cistota vagonov je na zaplakanie. SNCF pravdepodobne posunula starostlivost o cistotu inej spolocnosti a o viac sa nezaujima.
Co z toho vyplyva?
Nabuduce kaslem na ekologiu a idem lietadlom. Radsej budem inym sposobom kompenzovat emisiu plynov sposobujucich sklenikovy efekt ako behat po lekaroch po postipani plosticou alebo inou havedou.
