Clovek by povedal, ze prijat cudziu narodnost je nieco jedinecne, osobitne. Mala by som nieco citit, ale je to skor ulava na styl: Uf, konecne je to za mnou!
Clovek by povedal, ze na jeho prijatie medzi "domorodcov" je potrebne poznat ich kulturu, ich historiu, zvyky. Nie. Je to skor o tom, ci ma clovek pracu, byvanie a ci plati dane.
Ale nie o tom som chcela !
Dekret o francuzskej narodnosti mi bol odovzdany v ramci oficialnej ceremonie na prefekture v Parizi, v sale Marianne. Sale, v ktorej okrem francuzskej vlajky a portreta nasho prezidenta Sarkozyho, sa na novych francuzskych obcanov diva svojim neutralnym pohladom aj busta Marianny a na zrkadlach na mure saly je uhladne napisany text Deklaracie ludskych prav a nesmu chybat ani francuzske Liberté, Egalité, Fraternité.
Ceremonia pozostava z prihovoru zastupkyne veducej uradu pre naturalizaciu, z dokumentarneho filmu, ktory nas oboznamuje s velkostou naroda, ktoreho sa stavame sucastou, s informaciami ako postupovat pri vybavovani obcianskeho preukazu a pasu a nasleduje spievanie Marseillaisy a odovzdavanie dekretov.
O dokumentarnom filme mozem povedat len tolko, ze je mozne si ho pozriet na strankach parizskej prefektury. Pojednava o tom, ake je Francuzsko velkodusne, ze nam povoluje stat sa jeho obcanom. Najhorsie na tom je, ze hodnoty ako Liberté, Egalité, Fraternité, ktore su minimalne desat rokov vo Francuzsku potlacovane, su este viac ponizene obrazom byvaleho ministra vnutra Bricea Hortefeux (mimochodom odsudeneho za rasisticke narazky) ako odovzdava dekret francuzskej narodnosti. V dave som zacula niekoho zakaslat.
Vsetci pritomni sme si museli prejst stazenou procedurou ziskania obcianstva vdaka Sarkozymu ( a bude este tazsia v buducnosti) a zijeme roky vo Francuzsku. Takze, ked nam v dokumentarnom filme oznamia, ze budeme mat vo Francuzsku prava, ktore sme v nasej krajine nemali, urcite to neberieme doslovne. Jednoznacne by vsak mali slova zvazit a mozno aj aktualizovat cely film. Lebo o chvilu sa budu pritomni pocas ceremonie este viac uskrnat.
Spievanim Marseillaisy v nas nevytvoria puto s nasou novou domovinou. Dokonca aj rodeni Francuzi odmietaju spievat slova francuzskej hymny plnej nenavisti voci vsetkemu, co je cudzie. Samozrejme, pozname kontext jej zrodu, ale budu ho poznat aj dalsie generacie ?
Vo francuzskych skolach rusia hodiny dejepisu a geografie v poslednom rocniku strednej skoly (17 rokov). Nacizmus, druha svetova vojna, studena vojna, kolonizacia a dekolonizacia, pad komunizmu, atd. Nepotrebne, ze ? A to je len zaciatok. Ved dejepis je taka nepotrebna vec...
Musim vsak priznat jednu vec. Som hrda, ze som sucastou naroda, ktoreho historiu som pocuvala s otvorenymi ustami na skole. Preluskala som sa knihami velkych francuzskych autorov a francuzski sansonieri boli preslaveni.
Ked si uvedomim, ze som Francuzka a mojou minulostou je teraz Parizska komuna, Francuzska revolucia, Napoleon, kral Ludovit XIV, Marie-Antoinette, Robespierre, atd. behaju mi po chrbte zimomriavky.
A snazim sa nemysliet na vsetky cierne body v knihe dejin Francuzska.
