Alain si v sobotu vsimol, ze v jednom zo stankov predavali naramkove hodinky s podobiznou Che. Tak sme tam zasli. A obidvaja sme si po jednej kupili. Alain s ciernym kozenym naramkom a ja s jednoduchym priesvitnym.
Smad sme zahnali v stanku Die Linke (nemeckej komunistickej strany) ciernym pivom, jeho nazov si uz nepamatam, ale bolo to nieco ako « Stönebeker ». Preliali sme si ho z flias do pohara na krku a pomaly ho popijali pri prechadzani sa okolo stankov.
Zasli sme k stanku Europskej lavice (European Left) a porozpravali sa s chlapikom, ktory nas zasobil vsetkymi moznymi prospektami. Ked som sa ho opytala, preco na Sviatku uz nie su zastupene Ceska republika, ani Slovensko, ani Polsko alebo Rusko, len mi ukazal zname gesto prstami. Peniaze ! Kedysi to bolo financovane ambasadami, dnes sa o to nikto nezaujima. Je pravda, ze na Slovensku staci spomenut, ze Fête de L’Humanité je spojeny s PCF (Parti Communiste Français) a upalili by ma zaziva…
Osobne si myslim, ze by mohlo byt skutocne zaujimave reprezentovat Slovensko alebo Cesku republiku na tomto sviatku. Francuzi by sa tak mohli viac dozvediet o nasej krajine a ochutnat tradicne speciality, popozerat si alebo dokonca kupit slovenske tradicne vyrobky. Nie je tam len politicky aspekt.
O 14:30 sme sa vybrali k velkej scene. Francuzsky narodny orchester mal hrat 7. symfoniu od Beethovena. Poviem vam, niet nad koncert klasickej hudby na otvorenom priestore. Staci zatvorit oci a clovek si dokaze predstavit pribeh rozpravany huslami, ku ktorym sa pridaju svojim hrubym hlasom basy, tenucko pistia flauty,… Gradacie a zmeny tempa. Mezoforte, forte, forte, forte,… Zlom. Pianissimo, piano,… Krasa!
Pri prechadzke okolo stankov nam padol do oka tanier ponukany Togom. Po koncerte sme sa tam isli napapkat. Dobra sypka ryza, raznici s cibulkou a maskom nalozenym v cesnakovom pace, ryba v chutnej paradajkovo-paprikovej omacke a zeleninovy salat.Na zemi pri stole, kde sme sa usadili, bol padnuty prospekt PCF vo forme bankovky 500 EUR. Nie jednemu cloveku sme museli, predtym nez sa zohol, vysvetlit, ze nie je prava ;)))
Po dobrom jedle dostane clovek chut na sladke. Na to bol ako stvoreny stanok Saharouie, krajiny, ktora realne neexistuje a stale bojuje o svoje uznanie. Nachadza sa na severozapade Afriky. Vybrali sme si kolac, ktoreho konzistencia bola dost zvlastna. Akoby ste naukladali uprazene nitovky na seba, zaliali medom a posypali platkami mandli. Na moje prekvapenie, nebol az taky sladky ako by sa dalo cakal. Dokladne sme si po nom pooblizovali prsty.
Domov sme sa vratili skor ako v sobotu. Po chvili mi zacala liezt na nervy kakofonia hudby a dav ludi. Fête de l’Humanité je prijemny svojou atmosferou a solidaritou, ktoru je medzi ludmi citit. Stravit tam vsak cely vikend je predsa len unavne.
