Tigrika veterinarka nasla na ulici, vystraseneho a vychudnuteho. Kym sme na seba natrafili, stravil dva tyzdne v klietke. Nie vsak 24 hodin denne! Veterinarka ho so sebou bravala na navstevy u ludi. Bol velmi spolocensky.
Predtym nez som ho vzala k nam definitivne, som sa informovala a narychlo nakupila vsetku nevyhnutnu vybavicku. Misky na potravu a vodu, granule, zachodik, piesok do zachodika, lopatku na vyberanie jeho vykalov zo zachodika, stlp na skrabanie, vankusik na spanie, kosik na prenos, rozne hracky atd.
Tigrik na mna zizal velkymi smutnymi ocami. Mal rok. Niekto ho musel mat uz predtym, lebo bol vykastrovany. Veterinarka ho opatovne riadne prehliadla a nakvapkala mu do usi tekutinu na vycistenie. Zacalo ho to chudaka steklit, tak sa zacal odusu skriabat. Nanestastie si vsak tak zaskrabol do ucha, ze zacal krvacat. Co cert nechcel, zatriasol hlavou a vsetky blaznive kvapky krvi sa rozleteli naokolo. Mala som ich na tricku aj na tvari. Z ambulancie som isla ako z masiarstva…
Zo zaciatku, hlavne Alain nebol zvyknuty na dalsieho clena rodiny. Parkrat mu stupil na labku a nechtiac mu privrel hlavu do skrine. Tigrik vysiel z toho bez ujmy !
Po mesiaci nam zacal cikat pred vchodove dvere. Neslo nam to do hlavy. Preco? Obvolali sme znamych, ktori maju tiez macky. Bolo mu treba aspon raz do mesiaca vycistit zachodik Savom. OK, spravili sme. Na mesiac sme mali pokoj. Situacia sa vsak potom zopakovala. Zachodik cisty ako novovytlacena minca, lamali sme si opat hlavu. A navyse si oznackoval aj roh spalne. Alain zacinal penit ! Veterinarka nam poradila spreje na odpudenie (ktore mimochodom vobec nefunguju) a dokonca aj taku vecicku, ktora sa strci do zastrcky a rozptyluje hormony. Napomaha to kocurovi adaptovat sa na nove prostredie a dobre sa citit. Dalo by sa povedat, ze to chvilu fungovalo. Neskor zacal cikat pred zachodik, tesne vedla. Veterinarka nevediac co dalej, povypytovala sa na vsetky detaily. A vtedy sme na to prisli! Mal strach ist na zachodik, lebo bol zakryty. Akonahle sme odstranili kryt, v sekunde tam tronil. Spokojne sme sa na seba s Alainom usmiali.
Problemy s cikanim pred dvere ale pokracovali. Pud bol silnejsi ako on. Jednoducho tam citil svoj pach a nic nepomahalo. Ani octova voda, ani cierne korenie, ani nalepenie igelitovych sackov (boji sa ich sustania).
Nakoniec Alain po navrate zo sluzobnej cesty urobil pre skusku barieru z kufrov. Aj keby ich Tigrik mohol preskocit, neurobil to. Osvietilo nas a rozhodli sme sa kupit paravan.
A odkedy ho mame, nie su s Tigrikom ziadne problemy. Nema pristup k inkriminovanemu miestu a inam ako do zachodika svoju potrebu neurobi. Pravidelne zhruba o rovnakom case ho pocujeme hrabat sa v piesku. Sem-tam zvedavo nakuknem a vidim ho ucupeneho ako sa puci, hlava vyvratena smerom dohora akoby obdivoval plafon. Mozno mi raz zahlasi, ze ho treba vymalovat…
