Po spolku „Zberateľov krásnychspomienok“ som José Maria Martineza stretol v roku 2002, na Obchodnejulici v Bratislave. Bol obed a ja som stál vo výčape na zvetranépivo. On čakal predo mnou. Keď si objednával, Záhorák za pípou nepoľavil vosvojom sedláckom akcente ani o kúsok, a preto som mu musel pomôcť ja– Slovák s otvorenou mysľou, ktorý už prekročil mýtickú hranicu Pernek –Skalica. José Maria Martinez mi poďakoval a tak sme sa dali do reči.
Povedal,že pracuje neďaleko a ja na to, že aj ja. On že v nejakej jazykovkea ja na to, že aj ja. On že v takom nejakom dvore a ja na to, žeaj ja a keď povedal, že majiteľ je dobrý debil, už som vedel, že smekolegovia! Priznám sa, že to bolo pre mňa bolo dosť divné zistenie. Žiadny JoséMaria Martinez totiž nikdy nevedel dobre po anglicky. Každopádne sme sav to leto stali najobľúbenejšími učiteľmi spomínanej jazykovej školy. Naše neštandardné edukačné procesy,ktoré neskôr zaviedli do svojich stanov aj Ministerstvá školstva a vzdelávaniaUgandy a Turkmenistanu, priniesli svoje ovocie. José Maria Martinez získalocenenie Učiteľ Mesiaca Júl a ja som zas triumfoval v auguste. 1.septembra sme kvôli nášmu majiteľovi dali obaja výpoveď a keď som išiel o rokneskôr okolo, škola zmizla rovnako z dvora, ako aj z internetovejponuky. Diplom Učiteľ Mesiaca August som si 5 rokov plánoval zavesiť na stenu.Nikdy sa mi to však nepodarilo.
JoséMaria Martinez bol z Kolumbie, o ktorej som dovtedy nevedel viac akoto, že sa tam vyrába koks a že kapitán niekdajšieho národného futbalovéhotímu bol Carlos Valderama - týpek s hrivou ako Lionel Ritchie, keď spievalv Comodoroch. José Maria Martinez mi počas leta o svojej krajine o veľaviac ani nepovedal. Odpovedal mi vždy maximálne na tri konzekventné otázkya potom sa mu vždy podarilo z danej témy vycúvať. Nikaj zvláštne somto neriešil, len mi to bolo trochu divné. O to viac mi rozprával mi o svojompobyte v Spojených štátoch. Obdivoval žlté taxíky, veľké ulice New Yorkua lacné čínske reštiky.
Počasnašej profesorskej kariéry sme trávili spolu veľa času. Cez obed sme chodili nazvetrané pivo a on sa časom naučil elegantným spôsobom posielať Záhorákado riti. Bol som hrdý na jeho pokroky a zvykol som si už nehanbiť za pánavýčapného. (Darmo, my Slováci musíme byť vyberavejší, keď je nás tak málo.Jeden kamarát z Mexico City sa mi smial, že na Slovensku žije toľko ľudí,koľko v centre jeho mesta). Večer sme sas José Maria Martinezom chodili flákať do mesta. On obdivoval slovensképeroxidové blondínky, ja zas snedky, ktoré na pohľad mohli byť jeho krajanky.
JoséMaria Martinez sa za boha nevedel zbaviť takého toho blbého turistickéhorituálu – a síce, každý piatok si so sebou bral foťák a každý piatoksom ho musel odfotiť pri Čumilovi.Zakaždým som sa cítil ako idiot, ktorý bol ešte pred dvoma hodinami naStefansplatzi, sem sa prišiel lacno najesť a vycikať a senilnásprievodkyňa s ružovým parazólom nad hlavou ho už už ženie, aby stihlivýmenu stráži v Pešti. José Maria Martinez si však každú fotku starostlivozakladal do svojho fotoalbumu. Vždy si nechal urobiť aj kópiu a túposielal domov. Jeho rodinka tak mala z Bratislavy dve pohľadnice hradu aDunaja a zbierku asi 70 fotiek Čumila s pripitým José Maria Martinezom. Keďsom sa ho ešte prvýkrát, čo mi do ruky strčil foťák spýtal, na čo to robí,odpovedal jednoducho.
- „Niektorí ľudiachodia pravidelne do kostola. Ja sa pravidelne fotím pri
Čumilovi.“
- „No dobre, aleprečo práve pri Čumilovi? Prečo nie napríklad pred
takým Hviezdoslavom, Napoleónom alebopartizánoch na SNPčku?“, stále som nerozumel tomuto prejavu vernosti slabomyseľnosti.Vtedy len ukázal na pseudodopravnú značku nad Čumilom. Man at work.
- „Respect work, live happily.“,vysvetlil svoju takmer až filozofiu, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadnysocialistický europoslanec. Napriek tomu, aký bol José Maria Martinezv niektorých veciach mámvpičista, nadovšetko si ctil prácu – a toakúkoľvek. Po čase som pochopil, že pre chlapca, ktorý sa narodil vedľakokainového doupě a teraz sa voľne pohybuje po Európskej Únii, musela byť tátofilozofia alfa-omegou. Neraz mi rozprával, že v Amerike prešiel celýmportfóliom slabo a stredne platených prác.
- „Musíš vydržať a za žiadnychokolností sa nesmieš vzdať. Skôr či neskôr sa vždy vyskytne niečo lepšie. Tí,ktorí tomu neveria sú tí, ktorí to vzdali na pol ceste....“
- „... a neprežili“, v duchu som dokončiljeho myšlienku.
DoSpojených štátov sa dostal za nejakých záhadných okolností, o ktorých minikdy nechcel konkrétne rozprávať, a tak som si ich iba domyslel. Boli topráve Spojené štáty Americké, ktoré mali tak trochu na svedomí, že sa JoséMaria Martinez jedného decembrového dňa ocitol u nás - na 49. rovnobežkesevernej šírky. Posledný job,ktorý v Amerike mal, bol pizza delivery boy. Jazdil po Miami s maloudodávkou a ospravedlňoval sa za vychladnutú pizzu. Jedného dňa, keď užmrte meškal, šľapol na plyn a tri bloky od nervózne čakajúceho zákazníka v slipoch, hozastavila polícia. Namerali mu prekročenie rýchlosti o 12 míľ/hod. Týchto12 míľ ho stálo poriadne veľa. Službu konajúci policajt totiž rýchlo zistil, žeJosé Maria Martinez pracuje v dolárom zasľúbenej krajine už siedmy rok nadávno neplatných turistických vízach. Dodávku nechal aj s chladnou pizzouzaparkovanú pri ceste a hneď ho zobrali na MEOC (Miami Emigration OfficeCenter), odkiaľ ho mali do 24 hodín deportovať. Tak sa aj stalo. Keďže JoséMaria Martinez sa ešte nechcel vrátiť domov, za svoju ďalšiu destináciu si vybralŠpanielsko – krajinu olív, flamenca, FC Barcelony a najmä jazyka, ktorýovládal. O 11 hodín bol v lietadle, oblečený tak, ako ho chytilapolícia – šortky, slnečné okuliare a veľká havajská košeľa. Keď po 9hodinovom lete (s prestupom v ospalom Frankfurte) pristál, bol právommierne zaskočený.
Vedľašípky naznačujúcej výber batožiny, ktorú José Maria Martinez samozrejme nemal,bol veľký nápis Welcome to Slovakia a reklamana jogurty Rajo. Na-kur-ty-jo-gur-ty.Na-kur-ty-jo-gur-ty, čítal si José Maria Martinez dookola. Bola to jehoprvá lekcia slovenčiny. Paradoxne, tá najdrahšia. Až týždne neskôr zistil, čosa vlastne stalo. A síce, že Španielsko, majúce kód SPN v tej dobe užnaplnilo emigračné kvóty a preto podľa WESP (World Emigration StandardProcedure) poslali miamské emigračné úrady Josého Maria Martineza do krajinys nasledovným kódom SVK, čiže naSlovensko. A tak sa dva dni pred Vianocami ocitol José Maria Martinez v šortkách,slnečných okuliaroch a havajskej košeli na medzinárodnom letisku MilanaRastislava Štefánika. Keď vyšiel z vestibulu, zakýval do tmy sťa byňujórkskym taxi-gestom. Pred nim pristavila ešte živá Volga bez estekáčky a užprezimený José Maria Martinez nasadol dnu. Taxikár sa musel asi pekne pobaviť, pretožeučenlivý José Maria Martinez okamžite zavelil želanú destináciu: Na-kur-ty jo-gur-ty.
