Neodoslaný list

Keď sa povie škola, vynoríš sa mi ty. Tvoj pekný a šibalský úsmev. Pamätáš, ako si počas prestávok chodievala vždy pred malé zrkadlo, ktoré bolo v triede? Niekedy premýšľam, či si sa doň chodievala upravovať alebo len tak - naschvál, aby si videla môj spätný pohľad na teba. Vždy pri maľovaní pier alebo česaní tvojich dlhých blond vlasov si v zrkadle zazrela mňa. Najskôr zahanbene, ale vždy lichotivo si sa na mňa usmiala. Vidím to doteraz. Premietam si teba, ako celovečerný film ukrytý navždy v mojom srdci. Sedeli sme v jednej lavici. Ako na potvoru, hneď v tej prvej. No i to nám nebránilo v našich rozhovoroch, smiechotách a vyrušovaní. Na rukách sa nedá spočítať, koľkokrát nás vyzývala učiteľka, aby sme už prestali a dávali na hodine pozor. Viem, ja som bol ten zlý, čo ťa na nesústredenosť a neposlušnosť navádzal. Ty si bola skvelá žiačka. Kamarátka, ktorá vždy všetko vedela a s radosťou mi pomohla kedykoľvek to bolo nutné - teda, vždy. Pamätáš na piškvorky? Hrávali sme ich stále. Vždy si si pri nich vyložila nohu na moju stoličku a ja som si rád zavtipkoval na tvojej bielej pokožke. Pamätáš, ako som pred tabuľou dakedy nevedel ani ceknúť a ty si mi slovíčko po slovíčku našepkávala? Kým ostatní behávali cez prestávky po chodbách, ty si bola so mnou. Bola si mi fakt oporou aj v ťažších chvíľach, keď som to potreboval. Bol som mladý, nerozvážny a neskúsený. To, čo som s tebou prežíval som nevnímal ako lásku. To prišlo až neskôr, keď nás „okolnosti" odlúčili od seba. Potom som ťa stretal už len sporadicky a čoraz viac si mi chýbala. Plakal som pre teba. Sníval o tebe. „Prišla láska?" Po rokoch som sa ti ozval, pamätáš? Napísal som ti list, v ktorom som ti vyjavil všetky pocity. O tom dôležitom - že som ťa mal rád a teraz ťa ľúbim. Tvoja odpoveď prišla hneď. Znela mi ako výčitka, ktorá mi vráža meč do môjho zamilovaného srdca: „Boris, prečo si mi to vtedy nepovedal?!" Áno, bolo už neskoro. Neskoro pre mňa.Prešla doba, dlhé roky. Nezabudol som na teba. Čoraz viacej si uvedomujem, že nebyť tej osudnej chyby, toho zaváhania, tak môj život mohol byť iný. Možno krajší, zmysluplnejší. Veď čo môže byť krajšie, ako život s milovanou osobou? Možno by som nezažil to, čo ma za tie roky postretlo. Možno by som nespravil toľko chýb - zlých životných rozhodnutí. Ktovie. Túžil som ťa ešte aspoň raz v živote vidieť. Vedieť ako sa máš, ako žiješ. Podarilo sa, pošťastilo. Aj keď len z diaľky, ale predsa. Mňa to bolelo, ale mal som a mám radosť, že som ťa videl šťastnú. Zohnal som si aj tvoju adresu. Mám aj číslo na teba. No nezavolám, nenapíšem. Teraz už nie. Nedá sa. Ostaneš navždy „len" v týchto pár riadkoch a v mojich spomienkach. V boľavom srdci, navždy uchovaná ako „platonická láska".Veru, ach tie spomienky... pamätáš Magda?