Dieťa,najväčší dar.

Spomínam si na dve - minuloročné milé príhody a stretnutia s deťúrencami a ich rodičmi. Mojej najlepšej kamarátke (a jej manželovi Miškovi), sa narodila v deň parlamentných volieb dcéra Michaela. Nikdy nezabudnem na to, ako pár dní pred pôrodom sa kámoška strachovala, že nebude môcť ísť voliť a chcela odo mňa, aby som jej zistil, kde sa dá vybaviť voličský preukaz. Smial som sa jej, veď hádam len jej termín pôrodu nevýjde zrovna na deň volieb?! Hrozil som sa jej, že ak by predsa, tak malú Mišku budem volať „parlamentná Miška“. No veru, vyšlo to presne! Neskôr som bol u nich na návšteve a ako inak, dostal som tú česť vziať bábätinko – malú Mišku na ruky a pohojdať si ju. Pochodil som zle. Hneď po pár sekundách sa rozplakala. Hútal som: „Prečo asi?“ Vyšli mi tri možnosti: buď sa na mňa hnevá za to oslovenie „parlamentná Miška“, alebo som si ju ako neskúsenec zle uchopil do náručia alebo jednoducho hneď vycítila, že nie je v náručí svojej milovanej maminy. Každopádne teraz už ju nevolám „parlamentnou“, lebo spájať krásne malé stvorenie so zákernosťami na našej politickej scéne je proste neprípustné. :) Pre mňa je už princezná – to znie pre ňu vznešenejšie a aj sa jej to móóc hodí. Je zlatunká. O pár dní neskôr som bol pre zmenu na krátkej návšteve u mojej ďalšej kamarátky. Tá už má o niečo väčšiu dcérku Ellu. Tá začína behať, rozprávať, šantiť, spoznávať svet okolo seba. Jej mamina mi prezradila, ako sa malej Elle páčia chlapci. Keď k nim príde akákoľvek pánska návšteva, tak sa Ella zavesí každému mužovi na krk. U mňa to tak zatiaľ nebolo, lebo sa ma ešte malá hanbí. Apropó – krk. Pri „ohováraní“ Ellky sa malá neustále vešala mamine na krk, neustále jej ho chytala a naťahovala. Mamina vravela, že to Ellka robieva aj v noci. Ráno sa vždy prebudí s poškriabaným a dobitým krkom. Vravela jej: „Ellka, povedz Boriskovi čo máš na mamine najradšej.“ A malá svojím jemným detským hláskom (bez vyslovenia písmena R, ktoré ešte neovláda), odpovedá: „Kuk!“ V preklade: krk. „No dobre Ellka“, vraví mamina. „A ešte je niečo, čo máš na mamine rada. Povedz, čo je to?“ A Ellina tvár očervenela detskou hanblivosťou, ale predsa len odpovedá: „Čičiky“. :) Nemusím nikomu vysvetlovať, čo mala Ellka na mysli. Všetci sme sa náramne pobavili. Veď dieťa vedelo, že bez maminho najlepšieho, výdatného a vitaminového pokrmu by len s ťažkosťami vyrástlo do dospelého jedinca.Som šťastný a úprimne sa teším, že mojich priateľov Pán Boh obdaril týmto najvzácnejším pokladom. Dieťa je dar. A ja zo srdca prajem svojim priateľom, aby im ich ratolesti robili vždy len radosť.