Ľahnem, premýšľam ako som prežil deň, čo všetko ma stretlo. Čo mi vyšlo a čo nie..Viečka oťaželi, zaspávam. No niečo mi v tom ako si stále bráni..Mozog nie a nie vypnúť, dať offline. V tom mi hlavou prebehla myšlienka, prebral som sa. Oči som otvoril akoby neboli ani unavené a prichystané k nočnému oddychu. Počujem hlas, výčitku..svedomie?! " Na niečo si predsa zabudol Boris." Neznelo to prísne, ale skôr smutne. Už viem, už mi to došlo ! Zabudol som sa POMODLIŤ! Modlitba, rozhovor s Pánom, chvála, vďaka, prosba..Ako som mohol na TO zabudnúť?! Ako som mohol zabudnúť na Teba Pane?! Deň utiekol, robil som všetko možné, no nenašiel som si čas na stretnutie s Tebou?! Hanbím sa! A Ty sa na mňa nehneváš. Čakal si na mňa trpezlivo až do noci, až pokiaľ neskončí deň. Čakal si s láskou, pokojom, na mňa nehodného. Hanbím sa! Pred sebou, pred Tebou. No ďakujem, že si mi nedovolil zaspať. Tak poď TATO, hodíme reč:) Porozprávam Ti o sebe, čo všetko som zažil vďaka Tebe. Určite to chceš počuť..veď inak by si mi dovolil zaspať.
Áno, hanbil som sa, stalo sa. No komu z nás veriacich sa to nestalo? Dal som si však záväzok: Vynasnažím sa už nikdy viac nezabudnúť v priebehu dňa na toho, pre koho žijem a vďaka komu žijem a prežívam ten všedný - nevšedný deň.
P.S. Autorom tohto článku som ja, ty a každý, kto si prizná, že všetko iné a nepodstatné, za čím sa náhlime, je pre nás dôležitejšie (možno na prvom mieste) ako samotný láskavý Boh, ktorý stále klope na moje, tvoje srdce a čaká...kedy mu otvoríš.
