Nemám pôvodnú krv
žiaľom stečený jantár miest
do lona sa vojde päsť
a býk
nervové zrútenie
des míľnikov apokalypsy
náhlim k televíznym monolitom
strachu przniacemu mušle
dojem je front hurikánov
husle im kreslia krst paranoje
dole lievikom uspokojenia
tváre monitorov zhustli
schody lepia bazalkou
meno labyrintu je „Q“
zo samoty zbieha svah
malomocní v údolí zjednali mier
pre zlé správy chodí posol
v podvečer zjedli štrkáča
všetci spia na samote
blúznia rádom
ranná omša v obci
húf zvedavcov
zbehli sa deti kňaza
okolo pásu mu viažu šatky
na poludnie sú už zas na dvore
mama napiekla koláče
odniekiaľ steká znamenie
plazí sa okolo hôr
nie je to isté
smerujú mnohé prekliatia
brečtanom osád
klameme si atramentom
ozvenou mení sa tempo hôr
na záblesky je treba sviec
šakalie bane – stuhnuté proroctvá
do samoty vnikli snehové pysky
žľabom kvápe posledný hnev
načuchlá svadba Pamíru a Vesny
klbko hnevá
nehou sa vinie slasť a stromoradie plechov
zo strechy spadol chlapec
dedinčania mu pomôžu vstať
hovorí o lete
ako býval šťastný
ľudia sa smejú
tápu
snoria
premieňajú lesk
do prázdnej truhly uložili telo
len na čas
kto vie, ako sa zatĺka vrchnák?
možno som bol prchký
zmáčaný kus vnútrožilového uzla
infarkt zovrie viac nemoty, než strž
nemám strach o seba
len o tých, čo ma vidia
v šialenom polosvete trpaslíkov a sestier
samotu kráčam
neľahkým dotykom
podobným vyslovením epochy
