Ľemže- to bula strašna trapeza taki tunel kopac, dumhajt-gluposc, jag i dachtoreoficire hvareľi. Moskaľetake potkopovaňe fše začuľi a jag zme śe viburovaľi naverch, ta tajag gazda zmotiku na kreta, Ruśi nas uš šumňe čekaľi.
"Mňe Ruśi zajaľi s krampačom v ruke", Ras śe stalo, že bataľijonkomandantjednemu frajterovi starhal i z viluškami šterňe, bo nakomandoval tunel kopacnazad do vlastnich zakopoch!"
Malsom bars veľke śčesce, bo i ja f tim aptajľungu kopal, aľe mňe ňeraportovaľi.Akurat som prišol s feldvachi a našol som teho frajtera už viśec naštrafslupku z rukami za cherbetom.
"Dekungi to bul ďabelski vimiśeľ - fšeľijak do cikcaka vedľi, čudo drukoch, fašini,kośini na bezecovaňe źemi śe schasnovalo.
Buľi granatzicherungi - hlibokevichodi, že ked jeden zasipalo, skerz druhi śe dalo laufovac. Običajňe fše miAustrijci otviral'i fojer, mi robiľi angrifi, forvercšturmi, Ruśi fertajdigovaľi.
Jedenčas ja jak kapraľ som chodzil na štapštele pre vojakoch fasovac žold, peňeźisom potom vojakom taľoval, ras som bul i traktirom, minaš som taľoval.
Taminaž jag minaž, veľke fajnoty sme ňedostavaľi, bo zme buľi obyčajne chlopci z dzedziny, ta aňi mesa nam bars ňedavaľi, žeby nam od paňskeho jedzeňa papuľe ňeodľeceľi...
Peňeži ňefše mi štimovaľi, ta som śe dal cutajľovac kusaperskemu aptajľungu, a f tim aptajľungu, jak som spominal, śe mi i vojnaskončila, skončil som jak kriksgefangen, ulapeňec, to ftedi austrijackich plenoch nasbulo na tiśice...
RozprávanieAndreja Mizeráka. (1899-1979, Lúčka-Potoky) slúžiaceho podnemeckým komandom za prvej svetovej vojny.
Z mojej knihy "Žic znamena rečovac" - Autentickénárečové dikcie so slovami nemeckého pôvodu
Dekungi - zákopové postavenia, takzvané "laufgrami" na ruskom fronte.
---
Ako som prežil prvú svetovú vojnu
Cez vojnu som slúžil u podkopávačov - ako nás vtedy všelijako volali. V prvej frontovej línii sme kopali dlhé tunely popod nepriateľské - Rusácke stanovištia a zákopy, aby sa naši pešiaci, útočníci mohli tunelom dostať na ich územie a prekvapiť ich útokom zozadu.
Kopanie zákopov však bolo veľké trápenie. Aj podľa niektorých oficierov to bola hlúposť.
Rusáci to podkopávanie väčšinou začuli a kým sme sa prekopávali na povrch, už nás čakali ako gazda s motykou, keď čaká na krtov.
I mňa Rusi zajali s krompáčom v ruke. Raz sa stalo, že veliteľ bataliónu strhol jednému slobodníkovi všetky výložky i hviezdy, lebo nám nakázal kopať tunel naspäť do vlastných zákopov!
Mal som vtedy šťastie, lebo mňa si na výsluch nezavolal. Prichádzal som práve z poľnej stráže, keď som vinníka uvidel visieť na šibenici s rukami za chrbtom..
Zákopy - to bol diablov výmysel - viedli krížom-krážom, spotrebovalo sa na ne množstvo dreva, fošní, brezového prútia a liesok, ktorými sa spevňovala zemina.
Mali sme v nich zaisťovacie priekopy proti granátom - hlboké východy, ak náhodou jeden zasypalo, cez druhý sa dalo zutekať. My rakúsko-uhorskí vojaci sme obyčajne začali paľbu z kanónov i útoky na bodáky, Rusi sa bránili. Nejaký čas som ako desiatnik chodil na štábne stanovisko fasovať pre vojakov žold. Peniaze som im potom rozdeľoval, raz som bol i zásobovačom, roznášal a rozdeľoval som proviant.
Proviant to bol ako proviant, boli sme sedliaci z dediny, panské jedlo, ani mäso sme nedostali, aby sme si nebodaj nezvykli.
Keď som peniaze rozdeľoval, nie vždy mi sedeli počty a tak som sa dal radšej preveliť ku kopáčskemu oddielu, v ktorom ma zastihol aj koniec vojny. Skončil som ako jeden z tisícov ruských zajatcov.
