Naším plánom bolo prejsť 7 europskymi krajinami: Slovensko, Poľsko, Česká republika, Nemecko, Francúzsko, Španielsko a Portugalsko. Vyrazili sme z Prešova do Prahy, potom sme sa napojili na paneuropsku cyklotrasu do Paríža. Ďalším cieľom boli Lurdy. Cez Pyreneje sme sa dostali z Jean Saint Pied de Port, kde vlastne začína oficiálna trasa do Santiaga - camino frances. Od Santiaga sme zamierili k moru, najprv Muxia, potom Mis Finisterre. Po prekročení portugalských hraníc sme sa nemohli dočkať Fatimy, ktorá už bola na skok od Lisabonu. A práve v Lisabone sa náš výlet po 71 dňoch a 5000 kilometroch skončil.
Plánovali sme denne prejsť 90-100 km, niekedy to však bolo veľmi ťažko dosiahnuteľné :) Do Santiaga sme mali len 4 oddychové dni, potom sme si mohli dovoliť aj viac. Naše náklady sa týkali len 3 vecí: stravy, leteniek a poistenia. Ubytovanie v našom rozpočte nemalo miesto - a aj vďaka takýmto možnostiam sme zažili to najúžastnejšie camino v živote :) Ale o tom Vám budem rozprávať postupne neskôr.
Niekedy v októbri minulého roku sa začali veľké plány. Musím však priznať, že veľa sme toho v našich prípravach na camino neprebicyklovali (pozn. camino = cesta po španielsky, je to pomenovanie cesty, ktorú chodia pútnici pešo v Španielsku do Santiaga de Compostela) Ja osobne som začala trénovať koncom marca - raz do týždňa 11 km, čo sa neskôr ukázalo ako nie najlepší nápad, lebo po mojích prvých 92 kilometroch z Prešova do Žakoviec som bola najviac rozbitá z našej štvorky :)
1.deň cesty
Je 27.jún, 8 hodín ráno a my vyrážame. Do Španielska. Znelo to v našich ušiach smiešne a NEUVERITEĽNE. Ešte pred odchodom sme opravili Romanovi defekt, čo bola asi predzvesť, že sa tých defektov až tak veľmi nezbavíme, ale vtedy nám to veľmi nevadilo - aspoň sa niektorí z nás zoznámili s podrobnejšou štruktúrou bicykla.
Prešov - zastávka pri gymnáziu sv. Moniky: "Vy idete do Španielska? Teraz???"
Veľký Šariš. Kostol sv. Jakuba. Vraví sa, že všade, kde je kostol sv. Jakuba, tam začína svätojakubská cesta k hrobu tohto apoštola. Aj kvôli tomu sme Veľký Šariš, kde je najbližšie k Prešovu kostol sv. Jakuba, nemohli obíjsť.
Branisko - bolí ma hlava a kopec je nejaký dlhý, aha, pitný režim bol zanedbaný. Dopujem sa vodou, hneď sa lepšie bicykluje. Stále sme plní energie :)
Spišská Kapitula - tlieskali nám Belgičania, ktorí spoznali naše mušle zo Santiaga ako znak pútnictva.
Levoča - tak to bolo strašné - tisíc áut a nekonečný kopec. Kto postavil to mesto tak ďaleko a na takom kopci??? :) Energie nám ubúda. Je 5 hodín večer, ležíme v mestskom parku, zastavujú sa pri nás Nemci kvôli mušli zo Santiaga - tlieskajú :) Unavene sa usmievame, cítim, že som sa spálila. Rozmýšľame, že kto vymyslel, že musíme dôjsť dnes do Žakoviec. Roman dodáva - chceli ste ísť až do Popradu - to nás trošku povzbudzuje, nasadáme na bicykle a vlečieme sa do kopca.
Žakovce, niečo po 8. hodine večer.
Doteraz netuším, ako som do Žakoviec došla. Bolo to tažké a bola som nenormálne zničená. Každý pohyb bolel a k tomu ako jediná som bola pekne spálená :) Nechcelo sa mi veriť, že zajtra zvádnem 100 km :) V noci som nespala. Zažila som asi najhoršiu bolesť v živote. To nebola svalovka. TO BOLA MEGASVALOVICA NA DRUHÚ. Snívalo sa mi, ako spím vo svojej posteli. Nutkanie ísť domov bolo dosť veľké :) A hoci povzbudivé reči okolia boli na neuverenie, že zajtra to bude lepšie, únava mi pravdepodobne bránila rozmýšľať. Hodila som sa do postele a rozhodla veriť, že zajtra to bude fajn a že možno svoju skupinku presvedčím, že 100 km bude veľa na jeden deň :)
A ráno? Bola som fit! :) Síce som nezbehla dole schodmi, ale skor odkráčala to spôsobom "robot sa učí chodiť" ale bolo to tisíckrát lepšie ako včera! Stihli sme ešte sv.omšu a Kuffova kázeň nám už navždy ostala v ušiach - s pocitom, že nemôžeme byť svine, ale musíme ísť ďalej, sme vysadli na bicykle a začali obchádzať Tatry. (pán Kuffa kázal o sebeckosti a o tom, že svine nie sú tí iní, ale my, keď nie sme ochotní vzdať sa vlastného pohodlia...)
A tam sa začali búrať naše sny a plány...
