Musíme prejsť na druhú stranu cesty. Kamión, kamión, kamión, auto, auto - teraz sa to bude dať!!! Rýchlo! A ďalší kamión - rýchlejší ako tie predchádzajúce.
Na druhej strane, kde sa nám konečne podarilo prejsť, vyšokovane hyperventilujeme :) Inak boli Čechy príjemné na cyklistiku, len áut bolo niekedy požehnane :)
Užívali sme si češtinu a vlastne celú krajinu :) Po asi 10 kilometroch boli sľúbené raňajky - do Frýdku-Mistku by to asi nikto z nás už nevydržal. Rožky, treska, kofola :)
"Roman, podaj mi hrnček, nech ti nalejem kofolu."
Roman ide k bicyklu a montuje a montuje - nič to, odmontovať sa nedá - váľame sa s jurajom od smiechu po stole a roman žalostí :) Pije teda z kelímku od pudingu.
Bicyklujeme, bicyklujeme, horúco!
Zdenka: "Roztopím sa, musím sa prezliesť... Ale do čoho, keď v krátkom sa zase spálim?" :) Horúčava vyhrala - zájdeme na opustenú autobusovú zastávku - nikde nikoho. A akurát keď som takmer holá, veselá rodinka ide okolo :) Juraj s Romanom debatujú, rodinka tretiu cyklistku nevidí.
"Čože? Do Santiaga idete? Haha, tak to máte dlhú cestu", hovoria. A v tom zo zastávky vyjde aj prezlečená cyklistka. Muselo to vyzerať dosť čudne, kedže rozhovor už končil a ja som bola vlastne celý čas vedľa nich, ale nevadí, hlavné, že som prezlečená :)
U susedov je strašne veľa cyklochodníkov, až to láka ísť radšej po nich, ako po cestách. No po tom, ako sme sa ocitli na jednom rozbitom cyklochodníku, na ďalšom nás naháňali ovady a potom sme zablúdili, rozhodli sme sa chodiť radšej na istotu :) Veď predsa len dnes musíme dať tých 107, nech sa deje, čo sa deje!
Najkrajšia časť toho dňa bola krásna cyklojazda okolo jazera - romantika, labute a kačky - slniečko a takmer žiadne auto. Vošli sme do dediny a hneď je tam milý malý obchodík.
Samozrejme, už sme v ňom. Kúpiť sa veľa nedalo, ale predtým ako chceme obchod opustiť, padne mi zrak na krásne pocukrované KOBLIHY! Mňam, doteraz som také nejedla a tie boli na akútne zjedenie :)
"Kolik?", pozrela na nás predavačka. Samozrejme, že 4!
Vyjdeme z obchodu, rozdeľujeme koblihy a tu odrazu jedna zvýšila. To bol šok, došlo mi, že Ľudka už nie je s nami. Ooo.
Ľudka, zjedli sme Ti koblihu, ale bola vynikajúca :)
Dedina je veľká. V jej centre je ďalší obchod. Samozrejme, vačší. Tam teda nakúpime. Tie koblihy neboli dostatočne zasycujúce. Iba podráždili žalúdok :)
"Romááááán, hľadaj park, máme nanukyyyyy!!!" Roman sa veľmi nepotešil, predsa len, vyrástol už z deckých čias a radšej má slaninu ako nanuky na obed :) Ale park sme našli, nanuky sme zjedli. Potom som vytiahla úžasnú slaninu ešte z domu a Romanovi zasvietili očká. Dočkali sme sa aj skvelého obedu a v parku sme nakoniec zaspali...
O 5 hodine sme ospalo sadli na bicykle kvôli ďalším 50 kilometrom. Ale keď sme boli v Bílovci,padali sme od únavy. Nejako sme si asi neuvedomovali, že tá únava je kvôli prechádzajúcemu bicyklovanu do pol 10 večera a celý neštastní konštatujeme:
"Veď camino nie je o tom robiť 100 km denne do noci."
"Aj tá cyklistka, čo sme ju minulý rok stretli v Španielsku vravela, že máme chodiť denne 60-70 kilometrov."
"Veď my sme chceli aj trošku spoznávať Európu, musíme niekedy aj oddychovať, nedá sa dva mesiace v kuse bicyklovať toľko hodín v kuse."
"Juraj, naplánujme trasy trošku kratšie, veď aj tak máme rezervu 2 týždne a nepôjdeme až na Gibraltár." (vtedy sme ešte nemali kúpené letenky, kupovali sme ich až v Nemecku, pretože sme chceli vedieť, čo je v našich silách, či stíhame dôjsť na Gibraltár do odchodu lietadla)
Roman sa na nás zlostil, mal vtedy plno energie a dosť sme ho asi vtedy brzdili :) A ešte keď sme mu povedali, že Gibraltar sa ruší, bolo to po tom neodviazateľnom hrnčeku ďalšie sklamanie dňa :)
Blížila sa búrka. Boli sme v Bílovci a rozhodnutí, že za ním, hľadáme ubytovanie.
Kritéria na ubytovanie:
Starší dom, žiaden pes na dvore, nepokosený a neupravovaný trávnik (na krásny trávnik by nás so stanmi asi neprijali) :)
Juraj mi ukazuje, toto je dom podľa Tvojich kritérií :) Mne sa veľmi nezdalo, ale tak skúšam klopať.
Milý pán nás prijal. Boli sme potešení a unavení. Rýchlo sme rozložili stany a umývali sa pri vodovodnom kohútiku na múre domu, čo nám ponúkli. Mohli sme si tiež nabiť mobily v štôlničke domáceho pána majstra.
Bicykle sme poriadne pozakrývali pred dažďom a keď sme si ľahli do stanov Juraj vravi: Veď oni tu majú WiFi. A nezakódované :) Krásny darček na záver dňa. Zatvárajú sa mi oči, ale predsa píšem na mobile mail domov, že kde sme a že je tu super :) Neočakávané radosti sú vždy najkrajšie.
Búrka nakoniec neprišla neprišla, no hrmelo riadne :)
A čo sa týka tých 60-70 kilometrov denne, tak to sa tiež nekonalo, ráno sme sa vyspatí, s radosťou a plní energie, mohli znova púšťať do prekonávania rekordov.
