„Musím už ísť... Držte sa. Ľúbim vás...“, pusa, objatie, slzy v očiach...
„Aj ja ťa ľúbim, prosím zavolaj mi, keď budeš môcť.“
Muž ešte raz objal manželku, deti sa mu ešte raz zavesili okolo krku. Zabuchli dvere. Tri tváre sa ešte raz zjavili v okne. Ruka ženy a dve detské rúčky kývali na muža čakajúceho na auto.
„Ahoj, tak ako? Čakajú nás najmenej 2 mesiace v kamióne. To bude sranda.“ Smutný úsmev a pohľad na fotku, z ktorej sa naňho usmievajú tri známe tváričky.
„Na hraniciach sa vymeníme, ok?“ ... dvaja muži v kamióne rozvinuli živú debatu.
Niekoľko kamiónov tej istej firmy prerážalo tmu na opustených cestách. Rádio ticho hralo. Reč v kabíne utíchla. Jeden spal a druhý upieral oči na kamión pred sebou. Ten však odrazu začal vybočovať z cesty. Muž rýchlo zobral vysielačku a...
Muž v prvom kamióne precitol. Zvuk vysielačky ho vytrhol z myšlienok na domov. V tej istej chvíli však už pred sebou nevidel rovnú cestu, iba ťažký oceľový stĺp...
... a kamarát z vysielačkou v ruke bezmocne sledoval, ako kamión s jeho priateľmi narazil priamo do stĺpa, prevalcoval ho a zrolovaná kabína zastala až na tom druhom stĺpe. Ťažký pocit... strašne ťažký... výčitka: „Prečo som vás, kamaráti, neupozornil skôr...“
Doma manželka a dve deti čakali, kedy im ocko zavolá.
A popri zvalených stĺpoch a rozrytej zemi sa už na druhý deň ráno ľudia náhlili do práce.
