A odrazu bola za nami. Ja veselo ťahám do kopca - s nadšením, že aká som asi dobrá, keď som prvá :) Až mi to nešlo do hlavy... A po čase to nešlo do hlavy už nikomu, že Ľudmila nevedie. Juraj si to uvedomil prvý, zakričal na mňa a Romana. Všetci sme zastali a čakali za Ľudkou.
Už z diaľky sme si všimli, že bicykluje s veľkou námahou. A čím viac sa k nám približovala, tým viac sme videli slzy a bolesť, ktorá z nej šla.
Nepripúšťali sme si, že to môže byť vážne. Veď sme prešli necelých 14 km. Obviazali sme jej teda profesionalne kolená a dali lieky: "Ľudmila, musíš ísť, dnes máme stovku..." :)
Ale čím dlhšie sme išli, tým sme šli pomalšie, čím väčší bol kopec, tým Ľudmila menej bicyklovala a viac tlačila a keď boli už asi 3 hodiny poobede a boli sme blízko hraníc, vedeli sme, že v Poľsku musíme ostať spať.
"Veď nevadí, aspoň vyskúšame naše stany. Za dedinou ich rozložíme niekde v lese, máme dosť zásob, slaninaaaa, mňam" :) ... tešili sme sa aj tak.
Dedina Brzegi. Obrovský kopec. Ľudmila zosadá a v hlase cítiť, že má dosť. Skúšame klopať na faru:
"Dobrý deň, ideme zo Slovenska do Santiaga de Compostela, nemohli by sme si u vás na dvore rozložiť stany?"
Pán farár bol v šoku. Veľkom šoku. Privítal nás a chcel nás zobrať aj do vnútra, na faru. Na také niečo sme sa zase necítili my, sáčkovať sa niekomu do domu. "Nevadí, my budeme radi vonku." :) A tak sme rozkladali stany a bola to naša premiéra. Prvá noc v stanoch. A dokonca v štáte, v ktorom sme neplánovali ostať spať ani jednu noc :)
Osprchovali sme sa a nacupitali do krásneho kostolíka vedľa fary. Mali tam práve svätú omšu. Asi bolo na nás vidieť, že sme cudzí. Predsa len na dedine, kde bolo v kostole 20 ľudí sa nebolo čomu čudovať.
Svätá omša bola nádherná a na jej konci nás kňaz zavolal dopredu. V tom čase bola moja poľština biedna a po jeho výzve som sa obzerala dozadu, že kto to má ísť dopredu :) Nechcelo sa mi veriť, že my.
"Čo povedal? To my máme ísť dopredu? Choďte vy, ja tu počkám..."
Po týchto vetách sme sa dotrepali ku kňazovi a ona sa na nás usmial a predstavil nás ľuďom:
"Títo 4 mladí Slováci sa rozhodli opustiť svoje domovy a bicyklovať do Španielska - Santiago... Aké úžasné, aká ďiaľka..."
Nevedela som, ako sa mám tváriť, či sa usmievať, či utekať naspäť do lavice :)
Potom sa otočil na nás a opýtal sa nás:
"PREČO IDETE DO SANTIAGA?"
A nám táto otázka úplne zobrala dych. Vypleštila som oči na celý kostol a uvedomila som si, že ja netuším, prečo idem do Santiaga.
Veď ja som neznášala bicyklovanie a pritom som sa celý rok naťahovala s rodičmi, že mi musia dať bicykel, ako inak dôjdem k Jakubovi?
Teraz stojím pred ľuďmi v kostole v Poľsku a nemám ani pol slovíčka na to, aby som im povedala, prečo idem do Španielska.
Pozrela som sa na Ľudku, Juraja a Romana a oni vytriešťali oči rovnako ako ja a otvárali ústa na prázdno :)
Bolo to dosť vtipné. To ticho po tej otázke. Kňaz nás zachránil, povedal pár dôvodov, prečo tam musíme ísť a nakopol nás, že nech sa nebojíme rozprávať, že nás budú rozumieť.
Slova sa ujal Juraj a vôbec si nepamätám, čo hovoril...
Potom nám tlieskali a my sme cítili, že nemajú čomu tlieskať. Naša štvorka sa rozpadala a my sme nevedeli ako budeme môcť ďalej pokračovať, keď jeden z nás nemôže zatiaľ bicyklovať.
Po omši sme rozoberali, prečo vlastne ideme naše camino...
Nabehli sme k stanom a začali uvažovať nad našími osobnými dôvody, prečo sme tu, prečo ideme. Bolo to zvláštne. Nevedeli sme to definovat a pritom sme vedeli, že inak by sme nemohli. Vedeli sme, že tu musíme byť a musíme to prejsť. v tej chvíli sme začali uvažovať o camine hlbšie...
Kňaz nás zavolal na večeru. Úžasný čas to bol! Konverzácia bola anglicko-poľská. Otec Stanislaw bol veľký cestovatel, študoval vo Veľkej Británií, chodil na misie, bol v Afrike, Južnej Amerike...
Hovoril o nevidiacom hrochovi, ktorý naháňal jeho kamaráta, o "pľujúcom" hadovi, o opaskoch, ktoré sa musia lesknúť, aby keď už stretneme hada, aby nám nenapľul do oka ale na ten opasok, o pohostinstve v Afrike, o Poliakoch, o pľuzgieroch, ktoré nachytala kamarátka, keď sa kúpala v africkom jazere,... Zabudli sme na boľavé Ľudkine kolená, na to, čo bude ďalej, s týmto kňazom sme dlho do noci rozprávali asi o celom svete a bolo to nádherné.
A tá večera bola proste úžasná. Klobásy, také chutné klobásy som asi ešte nejedla. Chlieb, maslo, zelenina, horúci čaj... A raňajky to isté. Bohaté. A na záver kňažské požehnanie...
A od vtedy som začala cítiť, že každý, kto prijíme pútnika, musí mať obrovskú odmenu u Boha. My sme nemali nič a pohár vody bol pre nás obrovská radosť. Klobásy a miesto na spanie? A ak bola aj kúpeľňa - to bol sviatok. To bol dar. Obrovský dar na našej ceste.
