Vikinu sme dostali 8. mája niekedy v 20. storočí ... Také malé šteniatko, ktoré sa nás bálo. Bola taký darček pre našu rodinu. Cestou domov (ujo, od ktorého k nám prišla býval dosť ďaleko) sa nám povracala. Čiže pekný začiatok zoznámenia malých detí s veľkým psom :)
Prvú noc "plakala" ale potom sme sa stali VEĽKÝMI kamošmi. Naučili sme ju liesť po tých najvyšších stromoch a na každú strechu, ktorú sme vedeli zdolať aj my-decká. Ani rebrík jej nebol cudzí :)
Trošku rozmazané - ale toto je skok z 3-metrovej strechy. Šikovná. nie?
A takto ju bolo bežne vidieť u nás na dvore. Ľudia sa jej báli...
Bola strašne prítulná. Nemala však rada všetko, čo bolo od nej nižšie. Naše sliepky, boli z toho zo začiatku v dosť veľkom šoku. No nakoniec sme si všetci zvykli. A sliepočky papali spolu s Viki z jednej misky :) Žial, z toho foto nemám.
Takisto sme ju naučili zaobchádzať s ošetom:
:)
alebo BEH S OŠTEPOM:
No a nikdy sme s ňou nemohli ísť vonku na prechádzku, lebo nás vždy viedla ona a nie my ju. Taký veľký pes nás ťahal celou dedinou a my sme mali potom čo robiť, aby sa dostala domov. Odvtedy sme s ňou už v dedine neboli :) len niekde za ňou - pekne v poli...
Zvieratá sú proste super, nie? :)
