Vánok letel údolím. Prečo? ...nerozmýšľal, nerozhodoval...
Letel bezducho nádhernou trávou plnou ťažkých kvapiek rannej rosy, letel nad sviežim potokom, pomedzi konáre rozospievaného stromu.
Chvíľu letel s nádherným motýľom, s jeho krehkými krídlami. Uháňal...
Vial okolo škovránčieho hniezda plného malých zobáčikov. Neskôr sa zmenil na vietor, ktorý bezcitne naráža do mohutných skál. Prečo? ... nerozhodoval, nerozmýšľal...
Rybka plávala priezračnou vodou, otvárala svoje malé ústočká. Hrala sa. Raz plávala proti prúdu, inokedy s ním. Zbadala potravu a automaticky išla za ňou. Svižne plávajúc zachytila malého, vlniaceho sa červíka.
Odrazu nebola vo svete, na ktorý bola zvyknutá. Nejaká neznáma sila ju proti jej vôli ťahala preč. A vánok bezducho ovial jej vlhké, ešte žijúce telo...
No ani rybka nerozmýšľala, nerozhodovala.
Vánok tichúčko zablúdil medzi ošarpané budovy siahajúce takmer k nebu. Betónovým chodníkom kráčalo ľudské mláďa držiac sa niekoho za ruku.
Kráčalo, hoci nemuselo, pýtalo sa a rozmýšľalo o tom, kde tento vetrík bol, čo všetko videl a kedy si oddýchne...
Vtom zbadalo opustenú hojdačku a rozhodlo sa ísť priamo k nej...
