Pamätám si na ten večer, kedy ma chceli nanútiť sadnúť si na hojdačku a ja som sa bála. Chcela som to skúsiť, ale nie hneď. Martin ma prehováral, smial sa. Mal úžasne nákazlivý smiech. Richard ma ubezpečoval, že to nič nie je. Keď som sa v tej chvíli pozrela do jeho hnedých očí, prestala som sa báť.
No ten krásny večer odrazu prerušil strašný rev. Zľakla som sa. Martin vystrašene pozrel na Richarda a začal sa triasť. Prestali ma prehovárať. Richard podišiel k Martinovi. Začal ho rýchlo upokojovať a ja som stála bokom a nemo som hľadela na strach v Martinových očiach.
Richard povedal: "Musíme ísť." a obaja sa rozbehli tmavým lesom. Ja som už len zašepkala: "nechoďte" No rev bol čoraz silnejší.
Prišla som k hojdačke na druhý deň, no neboli tu. Neprišli ani na tretí. Až na štvrtý deň som stretla Richarda v obchode. Podišla som k nemu: "Ahoj.Čo sa deje? Prečo ste neprišli?"
Richard na mňa pozrel a zašepkal: "Príď večer."
No keď som prišla ani jeden z nich mi nechcel nič povedať. Pochopila som, že sa to v ten deň ani nedozviem, a tak sme sa na ten večer všetci traja snažili zabudnúť. Martin sa znova začal smiať a s ním aj mi dvaja.
To, že ich otčim oboch bil som sa dozvedela neskôr....
...otázky z mojej strany, mätúce odpovede zo strany druhej, vyhýbavý pohľad a nakoniec slzy... To všetko zmenilo náš vzťah. Mali sme spolu jedno strašné tajomstvo.
Teraz sa prechádzam po týchto miestach, zo všadiaľ sa mi vynárajú spomienky. Podišla som k nášmu starému dubu. K dubu, kde som vtedy dávno prisahala, že ich tajomstvo nevyzradím.
Položila som ruku na drsnú kôru stromu a moje prsty hľadali vyryté písmenká. Bolo tam napísané niečo, čo vystihovalo náš pohľad na toto čarovné miesto, tak ďaleko od všetkého.
Bolo tam napísané...
