Dole ma už čakal Marek, Ľudkin priateľ:
-Ahoj, tak to som rád, že si si našla čas, poď rýchlo, aby sme všetko stihli pripraviť skôr ako príde Ľudka.
- Kde máš auto?
- Dole, tak poď, máš všetko?
- Jasné.
-Fajn, počkaj... nepotrebuješ sa prezliecť? To tam chceš nabehnúť celá v bielom?
- Horor, jasné, že nie... o 3 minúty som v aute.
- OK, švihni si!
Cestou som ešte stretla Ľudmilu.
-Zdenka, kam bežíš?
- Ahoj, nestíham, dohodla som sa so sestrou, že pôjdeme niečo pozrieť pre jej bábätko... A ty ako? Máte dnes na chirurgii rušno?-
Nie, pohoda, o piatej už končím, Marek vraj potrebuje s niečím pomôcť... neviem, no... zajtra mám totiž prednášky na fakulte. Dúfam, že sa nezdržíme veľmi dlho...
Usmiala som sa, ale nie až tak potmehúdsky, Ľudmila by začala čosi tušiť a to si my s Marekom nemôžeme dovoliť...
- Jasné, aj ja ti prajem krásny deň... bežíííííím...
Ľudka ešte niečo zakričala, ale ja som už bola myšlienkami niekde inde.
V aute ma Marek privítal netrpezlivým, krivým úsmevom:
„15 minút“ oznámil.
- Viem, ale stretla som Ľudmilu.
- Čo!? Ona to už vie???...
- Nie, pohoda, kľud, nič netuší, len sa sťažovala, že ju nejako zaťažuješ...
- Čo? Ja? Nikdy... :)
Po polhodine jazdy sme zaparkovali pred predajňou bicyklov:
- Čože?! Ty jej chceš na zásnuby kúpiť bicykel?! Mňa asi porazí... vedela som, že ste vášniví cyklisti, ale že až takýto?-
- Nie, toto je len medzizastávka...
- OK, tak ja ťa radšej počkám v aute...
Marek vyšiel z predajne, ale v ruke nedržal bicykel, ale detskú sedačku na bicykel... Začala som sa smiať:
Ľudmila bude v riadnom šoku...
Nakoniec sme sa dostali tam, kde sme to mali celý čas namierené. Marekov byt. Hneď sme sa pustili do práce... ozdobiť stôl, 2 stoličky, voňavé sviečky,...
MAREEEEK... Kde je prsteň???
No nieee, na ten som zabudol!!!-
Bež poň, ja to tu prichystám...
Po hodine bolo všetko ako má byť... sviečky, hudba.. proste romantika. Marek roztržilo vletel do bytu, vytrhla som mu krabičku s prsteňom z ruky:
Utekaj sa prezliecť!
Po 10 minútach vošiel do obývačky strapatý muž v smokingu s ružou v ruke. Ukázala som na sedačku s prsteňom:
Toto niekde schovaj, jedlo je pripravené a ty sa učeš!
Bozk na líce:
Prajem nádherný večer... žmurknutie.
S úsmevom na tvári som sa ponáhľala do nemocnice na nočnú. Už sa teším ako mi o dnešnom dni bude Ľudka rozprávať :)
1. časť: http://onuferova.blog.sme.sk/c/100989/Klinika-Nuf-nuf-1X.html
