Písmo:
A-
|
A+
Na klavírnej stoličke sedelomladé dievča a jej prsty behali po klávesoch. Zozamyslenia ju vytrhol detský hlások, ktorémunerozumel nik, len tí najbližší. Zobrala dieťa donáručia a vykročila ku dverám:
„Počkaj, miláčik, niečo sioblečiem a môžeme ísť spolu von, ok?
Po chvíli sa otvorili dvere amalý človiečik sa rozbehol po tráve. Očkádieťaťa nádherne žiarili a z otvorených ústočiekplných malých zúbkov vychádzal úprimnýdetský smiech.
Malé nožičky nesmelo behali požiarivo zelenej tráve a detské rúčky nemotornetrhali hlávky kvetov a s tým najkrajším úsmevomich vkladali do rúk mamy.
Ako málo stačí, aby bolodieťa šťastné...
