dobrovoľnýpotrat
Možnouž asi viete, aký mám na to názor, no ten nieje teraz dôležitý, pretože dôležitá jepráve ona.
Jejpríbeh:
Mala peknú rodinu– takú obyčajnú: manžel, 2 deti na strednej škole,fajn prácu. Otehotnela. Potešila sa, možno mala aj trochuobavy (poznám to z domu, pretože rodiť po takmer 15 rokochnie je až taká sranda)...
No keď to oznámilarodine, niektorí jej členovia neboli z toho nadšení...Hlavne jej mama. Jediné, čo od nej odvtedy počula bolo:
...to sinemôžeš nechať...
...ty sisa zbláznila...
...dieťav tvojom veku?
...nezvládnešto...
…
a pravdaže viac a možnoiným spôsobom. Nepoznám ich rodinnúsituáciu, nepoznám ani ju. Možno prežívala spartnerom manželskú krízu, možno ju nepodporoval,možno chcela urobiť niekomu natruc, asi vždy dala na názormatky. Neviem...
No nejaký čas popotrate začala mať výčitky. Vravela si: „ Mohla som todieťa vychovať.“ … Vedela, termín, kedy sa „to“ malonarodiť a každý rok ten deň veľmi prežívala. Porokoch ju to úplne zložilo. Teraz sa lieči – už niekoľkomesiacov...
Myslím, že mamamusí byť na ňu hrdá.
Prepáčte,že píšem takýmto tónom, ale veľmi ma mrzíživot tej ženy. Dúfam, že sa z toho rýchlo dostane.Myslím, že niektoré ženy (ale aj muži), ktorépotrat nepodstúpili, by to nemali tak ostro presadzovať. Veďnikto nevie všetko, nikto netuší, ako to žena potomprežíva. Myslím, že na to teraz veľa ľudízabúda.
