Keďže topánky na zimu sme mali len jedny, raz išiel von on, raz ja. Ako vidím, dnes sa vonku nedostanem, snehu je riadne, určite príde celý mokrý. No zajtra dosiahnem svoje...
Dieťa sedelo na drevenom obloku a oči túžobne upieralo von. Z útrob starého domu vyšiel nejaký zvuk. Dievčatko sa preľaklo. Prudko pohlo rukou. Do dlane sa mu zaryla trieska. Zacítilo bodnutie a zasyčalo. Trieska bola hlboko, ale to ho netrápilo. Veľké prestrašené oči hľadeli do tmavej izby a v hlávke sa jej hmýrili rôzne myšlienky.
Dnu vstúpil neistým krokom muž. Starší. Jeho chvíľami neprítomný pohľad blúdil izbou až zastal na jednom bode. Na dievčatku v okne. V očiach sa mu zaleskla láska, no hneď na to prísnym hlasom riekol:
„Vierka, kde sú všetci?“
Dievča trasľavým hlasom odpovedalo:
„Dobrý deň, otec. Mama je vonku, Fero o chvíľu príde domov...“
Muž, cítiac v jej hlase strach, ju prudko prerušil:
„A čohože sa bojíš? Zavolaj matku! Ihneď!
Dieťa nadskočilo a utieklo z izby.
Nebála som sa otca, vedela som, čo bude nasledovať. A toho som sa bála. Vtedy som sa nepýtala: „ Prečo?“ Brala som to síce so strachom, ale s pocitom, že inak to nemôže byť...
V dlani ma štípala trieska, no snažila som sa na ňu nemyslieť. Vybehla som von, zakričala na brata a utekala po mamu.
Otec bol opitý, vedela som, že nás, deti, má rád, ale napriek tomu som sa ho bála. Takmer každý večer bolo u nás na nevydržanie. Otec mamu často bil. Už si ani nepamätám prečo. Hoci keď bol triezvy, bol dobrý človek.
Nezabudnem na obraz, ktorý sa mi vždy vybaví, keď si zaspomínam na domov:
Otec zase prišiel opitý.
My deti sme kričali.
Bil mamu.
Matka spadla.
Bola v bezvedomí.
Nechal ju tam ležať.
Na zemi, nehybnú.
Nie, mama vtedy nezomrela.
Aj keď píšem v prvej osobe, nie je to o mne, hoci to je podľa skutočnej udalosti.
