Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(6)
Obláčiky pary pri každom výdychu... osamelí ľudia stojaci v prítmi autobusovej zastávky...
Cítiť závan bežného dňa... vlastne iba jeho začiatok, chuť stereotypu, únavu spôsobenú skorým vstávaním a žmúriace oči do tmy hľadajúce ďalší bod svojho bytia...
Len tak... Nevedome a predsa ísť, kráčať roztápajúcim sa snehom a sem-tam sa pošmyknúť na zamrznutej ceste... A smiešnym pohybom zachrániť situáciu, robiť sa "akože nič" alebo sa začať smiať...
Konečne cítim to, po čom som túžila...
Obyčajný deň, kedy moje myšlienky nepatria ničomu inému...
... iba tomu k r á s n e o b y č a j n é m u d ň u...
