V ten deň, keď sme prišli, bol zvláštny. Lúčila som sa so starým svetom a vstupovala do nového. Hneď na začiatku som takmer dostala infarkt, ktorý mi skoro spôsobil pes Stanley a po zvláštnom privítaní 2 ešte zváštnejších chalanov som ostala stáť pred cudzím domom s tajomnou škatuľkou v dlani.
Bola z papiera, no bála som sa ju otvoriť. Zvedavosť ma však premohla a moje roztrasené prsty sa snažili odhaliť malé tajomstvo. Zo škatuľky som vytiahla úhľadne poskladaný papier. Pomaly som ho otvorila. To, čo som na ňom videla ma úplne zarazilo.
Bola to mapa. Mapa precízne nakreslená. Dalo sa z nej krásne čítať. Cítila som sa zvláštne. Zakrúžkované miesto znamenalo: TU SI! a krížik: TU PRÍĎ! A tie dve miesta sa nezdali byť veľmi ďaleko. Zrazu na mňa mamina zakričala:
"Kde si? Poď si obzrieť svoj nový domov."
Schovala som si mapku do vrecka a vybehla po schodoch do domu. Kuchyňa, obývačka, izba mojich sestier, moja izba, terasa, kúpelňa... Dom na mňa pôsobil zaujímavo. Zbadala som zopár vecí z nášho starého bytu, ale aj tak som si nevedela zvyknúť na to, že toto je môj nový domov. Dokonca tu neboli ani moje sestry. Mali prísť až o týždeň.
Rodičia ma našťastie v ten deň do ničoho nenútili. Žiadne nosenie batožiny...
Vybehla som z domu a pustila sa trasou nakreslenou na mapke. Začala sa tam, kde som videla chalanov zmiznúť. Zistila som, že za naším domom je potok, cez ktorý vedie nádherný drevený mostík. Začalo sa mi tu páčiť...
V tom som začula zabrechať psa a smiech. Rozbehla som sa. Utekala som tmavou cestičkou. Ostaté kríky mi škriabali nohy, no moja zvedavosť ma hnala za smiechom. Už som nepotrebovala mapku. Vybehla som z kríkov a odrazu som pred sebou zbadala Richarda a Martina.
Martin sa zasmial: "Ahoj, počúvaj, ty si strašne rýchla, už ťa tu čakáme aspoň hodinu!"
Richard capol Martina po hlave: "Čau, ako sa ti tu páči?"
Šokovane som na nich pozrela. To mi tu akože nikto nič nevysvetlí? No keď som videla ich zvedavé pohľady, začala som sa smiať.
Martin: "No vidíš, páči sa jej tu."
"Je tu krásne. A prepáčte, že meškám, ale nechcela som hneď utiecť z nášho nového domu..."
Martin ma prerušil: "Odkiaľ si? Prečo ste sa presťahovali? Máš ešte nejakých súrodencov?..."
Rozprávali sme sa a zdalo sa, akoby tu, v šere stromov, na hojdačke nad riekou, obaja zabúdali na skutočnosť. A ja som bola vtiahnutá do ich sveta.
Práve vo chvíli, keď ma chceli nanútiť sadnúť si na hojdačku a rozhojdať ma nad riekou, začal niekto príšerne revať...
