Obavy, či si vybrala dobre sa postupne strácali. Chaotické ale s odstupom času pekné bolo obdobie, keď nevedela, ktorým smerom sa má vybrať. Ani teraz nevie, ale vybrala si a teší sa na to, čo ju čaká.
Sedí vo vlaku a rozmýšľa nad jednou vetou. Jedinou, ktorú si zapamätala od neznámeho človeka v peknom rozhovore. Zapamätala si ešte niečo. Pocit, ktorý jej dotyčný zanechal.
Ľudia v nej zanechávali dojmy, nikdy si nepamätala ani slová ani tému. Len náladu dňa, ktorý práve žila.
A čo jej vlastne dotyčný povedal?
"Môžeš byť skromná, ale nepodceňuj sa."
A to ju povzbudilo. Aj ona by rada všetkým povedala:
"Môžete byť skromní, ale buďte si vedomí toho, čo máte, čo viete, čím ste."
Obdivovala rozhovory. Veď ako veľa môžu dať. Pravdaže, môžu aj vziať.
Pamätala si jeden moment. Chvíľu, keď sa rozprávala s neznámym. Odišiel, ale nechal tak veľa. Keby len vedel...
Opýtal sa jej:
"Študujete? A aký ročník?"
Ona:
"Teraz budem maturovať."
On:
"A kam na vysokú"
Ona, začervenajúc sa, akoby vravela niečo zlé:
"Medicínu."
Možno sa tak aj cítila. Nepoznala žiadneho lekára osobne. Tak priateľsky. Škola, ktorú si vybrala, sa jej zdala taká vzdialená. Bála sa jej.
On sa naňu usmial a povedal jej:
"Tak vás teda vítam medzi nami!"
A tými slovami akoby sa priblížil ľuďom, ktorých poznala. Jeho tak obyčajné slová ju povzbudili nebáť sa svojho sna. V takých chvíľach boli ľudia pre ňu niečo abstraktné. Niečo, čo pripláva do jej sveta, dotkne sa ho, zanechá niečo krásne a potom odíde...
