Keď prešlo takmer šesť rokov, ktoré som strávil na fakulte, bol to ako okamih. Hlavne tie posledné roky. Keby som mal vyjadriť počet ľudí, s ktorými som sa stretol a spoznal nestačil by mi ani počet prstov na mojich rukách umocnený na dvojciferné číslo.
Viem, že každý sa rád pustí do kritiky zdravotníctva, každý si rád otvorí ústa a povie niečo zlé o lekároch, o neochotných sestričkách, drzých zdravotníkoch ...
Za šesť rokov som spoznal skvelých lekárov a lekárky a docentov a docentky a profesorov a profesorky. Každý z nich predal dušu, zasvätil ju práci. Každý z nich ju robí tak dobre ako môže. Ale práca s ľuďmi ja najnáročnejšia a niektorí z nich sa vo svojich začiatkoch sotva stretli pochopením, vďakou ... obdivujem ich silu. Ctím si to, že škaredé pohľady a slová ich nepoložili na lopatky a odolávali im možno aj každý deň. A neboli to iba oni, ale je to každý človek, ktorý má rád svoju prácu.
Sú to okamihy, keď prechádzam po chodbe z oddelenia na oddelenie a počujem ako sa staršia pani sťažuje staršej pani, že jej známu – staršiu pani, že k nej boli neochotní a na vyšetrenie sa dostane až o pár týždňov. Okamihy, keď pred ambulanciou lekára sa v igelitke staršej pani rysuje tvar bonbionéry alebo fľaše vína. „Nechajte tak pán doktor, to je za ochotu!“
„Radšej odíďte do zahraničia, keď skončíte,“ povedal mladý lekár. „Mne sa na Slovensku páči viete ...“ Odpoveďou mi bol pohľad typu: ty si človek - blázon. Myslím si, že je smutné, ak človek, ktorý chce ostať na Slovensku po absolvovaní medicíny, je okamžite považovaný za človeka, ktorý nemá ambície. „Veď Vy zistíte v praxi o čom to je!“. S kamennou tvárou sme poďakovali za prednášku a odišli sme spolu so spolužiakmi so seminárnej miestnosti.
Mám dobrých spolužiakov. Myslím, že by sa Vám páčili. Sú to dobrí ľudia. Myslím si.
Dennodenne sme bombardovaní rozhovormi o lepšom zahraničí. O štrajkoch, povinnostiach, pohotovostiach. A presne tieto okamihy ma nútia k úsmevu. Mlčím, ale myslím si, že je to dobré.
Okamihy ako tieto ma nútia vkladať viac a viac energie do dobra, ktoré sa snažím dať do života a do roboty s ľuďmi. Sme ohrození druh. Ale viem, že keby existovala GPS mapa, kde by boli červenými značkami ako zástavkami označení všetci zdravotníci, ktorí majú svoju prácu radi a považujú ju za svoj osud a privilégium, tá mapa by bola posiata mnohými červenými zástavkami po celom Slovensku.
