Odvážne pridám plyn a prááásk. Ďaľší nový kráter. Zuby mi cvakli naprázdno. Ešte šťastie že som na niekoho nevyplazoval jazyk ako obyčajne, už by sa váľal medzi pedálmi. Ešte skontrolujem letmo všetky blomby či sú na mieste. Radšej spomalím veď ten dedko je dáko moc odvážny keď sa vrhol krížom cez cestu s dvomi barlami. Dedko hrdinsky beží za rozbiehajúcim trolejbusom a máva mu na pozdrav barlou.
Uf. padol mi kameň zo srdca. Polovica Miletičovej za mnou, ešte tá divoká križovatka kde je každý presvedčený že má prednosť a to presvedčenie stúpa priamo úmerne výkonom motora. Prááásk. Ďalší dobre maskovaný kráter. A tváril sa taký plytký. Kúsok z hornej jednotky zostal kŕčovito zaťatý vo volante. Jazzkom kontrolujem zväčšenú štrbinku medzi prednými zubami a už si v duchu vyberám odtieň novej korunky. Šťastie že už som skoro na konci Miletičovej.
S hrrrrkoto-to-to-tom prechádzam posledný kúsok ulice v presvedčení že je najvyšší čas vymeniť tlmiče.
Konečne odbočujem na cestu ktorú už po poslednom bombardovaní opravili, v hlave počítam náklady na cestu do práce. A s naštrbeným úsmevom som rád, že zajtra zas.
Ďakujem správcovi komunikácie.
