Bolo to ešte v čase, keď Amerika bola vysnívaná a každý, kto tam odišiel, bol automaticky boháč. Aj Jano o tom sníval, len nenabral odvahu sa ta vybrať. A pritom Jano bol chlap ako hora. Keď sa do dverí postavil, bolo treba zažnúť v izbe. Nuž bolo ho dosť.
Bol to taký ten hrdinský typ. Veľa rečí a ruky od roboty preč. Jediné, čo robil poriadne, bolo, že bil deti hlava - nehlava a pil, páni, ale tiež hlava - nehlava.
Bolo to tak tesne po vianočných sviatkoch. Prišiel Janovi balík z Ameriky. Fúú, to bola paráda! Krabica od balíka putovalu z ruky do ruky, po celom blízkom okolí. Nálepky boli tak ochytané, že už sa podobali na všetko, len nie na to, že by ich pošta nalepila.
V krabici boli kadejaké haraburdy, ktoré asi ani smetiari nechceli prebrať a medzi nimi aj tričko s veľkým fľakatým nápisom, ktorému nikto nerozumel. Jana nebolo treba dvakrát nabádať. Pretiahol tričko cez hlavu, zapraskalo vo švíkoch, na jeho širokej hrudi sa nápis natiahol do neprirodzenej grimasy.
Aj napriek tomu, že januárová zima bola dosť tuhá, vytrhol sa Jano poprechádzať von a ukázať sa v "novom" tričku.
Ukázal sa až po niekoľkých hodinách, celý premrznutý, vyškerený a už pod parou. V celej svojej dĺžke sa zvalil cez postel a zaspal. Z postele už nevstal. Lekár neprišiel, liekov nebolo a jar privítala už len vdova s tromi deťmi.
