
Ešte hodinu... či koľko, už ani neviem s dobitými očami ako boxer v šiestom kole pozerám na mihajúci sa monitor. Prásk.
Chvíľu sa mi zdá ako prichádza sobota a ja natešene odhŕňam záves pozerám do toho krásne upršaného rána. Normálne sa teším, že je škaredo, konečne odzvonilo záhradným prácam... monotónne tukanie klávesy o ktorú som oprel čelo ma neľutostne vytrháva z tej krásnej predstavy...
Hypnotizujem hodinky a ako na ne pozerám mám pocit akoby sa presýpali naopak...
Mám napísať kam som zase oprel čelo ? Nie ?
Nevadí veď keď uvidíte dnes v zápche pred križovatkou típka čo má otlačených pár kláves na hlave... tak to som ja... alebo moj kolega ... alebo ten típek z firmy odvedla...