Keď sa všetci moji rovesníci rozhodovali na akú vysokú školu pôjdu, ja som už bola dávno rozhodnutá. A práve to mojich rodičov znepokojovalo. Vybrala som si cestu smrteľníka v právnom svete. V krvi len erytrocyty, trombocyty a leukocyty. Žiadne paragrafy. Ale plná ideálov, veriac svojmu potenciálu som si povedala, že i napriek rodokmeňu, v ktorom prevládalo povolanie elektrikár, raz budem podávať námietku, že to na našom Slovensku nie je až také zlé, a i ja som sa stala advokátkou.
Tejto mojej predstave pritakávali i malé úspechy v simulovaných sporoch, skvelá pracovná príležitosť, dokonca i pravá tvár práva ma prekvapivo neprekvapila a celkom rýchlo sme si na seba zvykli. Donedávna som si spokojne vyšliapavala svoj vlastný chodník k vysnívanému povolaniu advokátky. Až kým... Ministerstvo zarevalo, že moju námietku zamieta.
Ministerstvo spravodlivosti sa rozhodlo sprísniť reguláciu advokácie a trojročnú koncipientsku prax predĺžiť na päťročnú. Vraj sa v súčasnosti trojročná prax ukázala ako nedostatočná. Ale skutočne platí, že päť je viac ako tri?
Ak doposiaľ na splnenie advokátskych skúšok stačili tri roky koncipientskej praxe, prečo my potrebujeme o dva viac? Máme absolventov rôznych vysokých škôl, ktorí absolvujú prax v rôznych advokátskych kanceláriách. Ťažko nájsť čo i len troch koncipientov, čo by mali tieto dve veci spoločné. Teda jediná spojnica medzi mladými koncipientmi, budúcimi advokátmi, sú advokátske skúšky. Pokiaľ je latka advokátskych skúšok nastavená nízko, nemožno moralizovať a plošne trestať všetkých predĺžením praxe, zvlášť keď prax nie je žiadnym spôsobom regulovaná. V konečnom dôsledku, ak sme skutočne nedostatočne pripravení uchádzať sa o toto povolanie, nech to posúdia naši budúci zamestnávatelia. Nikto z advokátov predsa nie je povinný prijímať absolventov práva do koncipientskeho stavu.
Ak je teda pravdou, že slovenskej advokácii ubudlo z kvality, dovolím si tvrdiť, že to odzrkadľuje regres právnej spoločnosti ako takej. Ryba smrdí od hlavy. Presne tam to začnime riešiť. Zvýšme nároky pre prijatie na právnické fakulty. Ako vôbec možno predvídať počet prijatých? Stanovme si kritéria pre priatie a tak zrátajme, koľkým sa skutočne podarilo preskočiť na akademický breh. A vôbec, koľko absolventov práva je po skončení štúdia právne gramotných? Prečo tie dva roky praxe navyše, radšej nezakomponujeme do študijného procesu? Prečo máme šesť právnických fakúlt s kolísajúcou akreditáciou a prečo sa spôsob výučby, ktorá pozostáva najmä z memorovania právnych textov v praxi ukazuje ako kontraproduktívny? Prečo si ministerstvo myslí, že všetky tieto problémy vyrieši ak budem pracovať o dva roky dlhšie za mzdu (bojím sa povedať sumu) eur? A prečo musím ja, študentka práva, tá ktorej musíte o dva roky predĺžiť koncipientsku prax pre nedostatočnú pripravenosť poukázať na chybu, ktorú spravil skúsený jurista v čl.12 navrhovanej novely zákona o advokácii (viď pod textom)?
V trhovej ekonomike kvalita rastie s konkurenciou, nie s vytvorením oligopolu. Tým, že sa dĺžka koncipientskej praxe predĺži o dva roky, sa advokácia neskvalitní. Uzavrie sa do rovnakého systému dynastií ako je tomu v našom súdnictve, notárstve, prokuratúre...
Nejde predsa o systémové riešenie problému. To si vyžaduje ponoriť hlavu oveľa hlbšie. Jediné čo sa touto zmenou reálne dosiahne, bude demotivácia absolventov práva vo vzťahu k advokácii. Teda aj to málo meritokratov, čo sa rozhodlo pomaly šliapať k „slobodnému“ povolaniu advokáta, zmení smer, lebo popravde, pracovať 5 rokov za platových podmienok advokátskeho koncipienta, nie je snom nikoho z nás. Áno aj právnici majú túžbu založiť si rodinu, a radi by sme to stihli v reprodukcie schopnom štádiu svojho života. Taká je holá pravda.
"...keď sa všetci moji rovesníci rozhodovali na akú vysokú školu pôjdu, ja som už bola dávno rozhodnutá. A práve to mojich rodičov znepokojovalo."
Mami, tati, mali ste pravdu. Dnes to znepokojuje i mňa.
Čl.12 vlastného materiálu (navrhovanej novely) obsahuje novú úpravu § 11 zákona o advokácii.
Zaujímavý je ods.1 § 11 predmetnej novely, ktorý je upravený nasledovne:
“(1) Proti rozhodnutiu komory o nezapísaní fyzickej osoby do zoznamu advokátov, o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. b), d), f), g) h), a i), podľa ods. 2 a o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 nie je prípustný opravný prostriedok a toto rozhodnutie nadobúda PRÁVOPLATNOSŤ a vykonateľnosť jeho doručením advokátovi; rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa § 250l až § 250s Občianskeho súdneho poriadku."
§250l až § 250s OSP tvoria Tretiu hlavu s názvom Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov.
§ 250l ods.1 znie nasledovne: “Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti NEPRÁVOPLATNÝM rozhodnutiam správnych orgánov.”
Názorný príklad:
Slovenská advokátska komora rozhodne o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov, rozhodnutie sa mu doručí a je automaticky PRÁVOPLATNÉ a vykonateľné doručením.
Ak však chudák advokát s týmto rozhodnutím nesúhlasí môže toto rozhodnutie nechať preskúmať súdom podľa § 250l až § 250s OSP, ktoré sú aplikovateľné na NEPRÁVOPLATNÉ rozhodnutia správnych orgánov. Dovolím si podčiarknuť slovo- neprávoplatné!
Možno len treba hľadať o hlavu vyššie.
Ale ak sa mýlim, dekáda štúdia a praktika je dosť dlhá doba na to, aby som sa poučila.
