Čítal som v novinách reakcie niektorých slovenských politikov a najviac ma vystrašili politici hlavne z tých najslovenskejších strán, strán plných polomafiánov, zlodejov, alkoholikov, jednoducho volený výkvet slovenského národa. Premýšľal som vôbec, či sa tam mám ísť pozrieť, prežil som už čo to v živote, ale nebol som si istý, či budem schopný uniesť to množstvo a stupeň zvrhlostí, ktorý tam musím zákonite očakávať.
Moju zvedavosť o to viac podnecovali prísne bezpečnostné opatrenia na Hviezdoslavovom námestí, miesto zhromaždenia bolo prakticky hermeticky uzavreté a dostať do vyhradeného priestoru sa dalo len absolvovaním osobnej prehliadky. Vošiel som dovnútra a zaujal som obranný postoj, veď, čo keby. Mládež prevažne v teanegerskom veku v pestrofarebnom oblečení s dúhovými vlajkami, balónikmi debatovala, obzerali sa zvedavo okolo seba. Postupne som sa uvoľnil a cítil som sa neporovnateľne bezpečnejšie ako napríklad na ktoromkoľvek futbalovom zápase.
Na homosexualitu mám svoj vlastný názor, ktorý nekorešponduje so žiadnym z vyhrotených medializovaných názorov na žiadnom póle tejto problematiky , ale na tomto zhromaždení som na nič neprišiel.
Na zhromaždení vystúpila aj slovenská verejná ochrankyňa práv a pochopil som prečo tam bola a prečo mala potrebu prezentovať svoj názor. Každý v demokratickej spoločnosti, ak neobmedzuje svojim počínaním iných, má právo na prezentáciu svojho názoru. Nič viac, nič menej. A nerozumiem hystérii zástupcov jednej z politických strán prešpikovanej zlodejmi, ktorá vôbec nerozumie takým pojmom akými sú napríklad sloboda prejavu a radi by poučovali ombudsmanku v uplatňovaní ľudských práv.
Nebudem tu toto zhromaždenie a pochod velebiť, ani odsudzovať. Ponúkam len zopár fotografií, ktoré z určitej časti dokumentujú túto akciu.
