Deň 27. (Streda 20.5.2021) 29 km, 357 m stúpanie, 1067 m klesanie
Ráno ma čakalo príjemné prekvapenie. Blankytne modrá obloha s inverziou v doline. To sa hneď lepšie vstáva. Takéto prebudenie som naposledy zažil pred týždňom v Nízkych Tatrách.
Dnes som mal stúpať iba málo, zato som sa pripravil na dlhé, pozvoľné klesanie do metropoly východu. Rozlúčil som sa s príjemným prístreškom na Trohánke, kde si snpéčkari nechali aj viaceré písané odkazdy pripnuté na stene. Aj sáčková polievka a plynová bomba tu čakali na niekoho, komu sa zídu. Naozaj, vľúdne miesto. Vedel by som tu stráviť aj day zero. Celý deň len tak oddychovať a mastiť si unavené nohy. Ale Košice ma už čakali, večer stretnem dávnych priateľov a spolžiakov!
Ale vráťme sa do reality na Trohánke. Včera večer všetko oblečenie pri ohni vyschlo. Dym ho trošku priúdil, ale to mi vôbec nevadilo. Hlavné, že nepremokavé ponožky držali nohu v suchu, goratexové topánky síce rýchlo v tráve opäť premokli, ale aspoň nové otlaky už nerobili. Vodeodolné nohavice odolávali vode oveľa menej, ako udáva výrobca, ale aspoň obliekať sa do suchého padne vhod. Na nohy už len navliecť štucne a takto vystrojený som sa pobral na východ.
Nasledovalo mierne, dvestometrové stúpanie do výšky 1100 m cez pekný les zakončil parádny výhľad do doliny s inverziou nad Gelnicou. Po týždni som videl hrebeň Vysokých Tatier, ale aj konečne po pár dňoch aj vzdialenú Kráľovu hoľu s jej snežnými poliami. Na južnej strane sa otvárala široká nížina. Aj z tejto diaľky do očí svietili žlté repkové polia. Keď som v apríli vyrážal na cestu, polia ešte spali. Dnes už bolo zreteľne vidieť, čo na nich rastie. Vo vzduchu bola cítiť jar, hoci v Ďumbierskej časti Nízkych Tatier som zažil leto na snehu. Kamoška Vranka, aj protichodne kráčajúci snpéčkari, ktorých som nedávno stretol, zažili v Nízkych Tatrách pravú snežnú kalamitu. Aj im primrzlo. Ešte, že som Vranke nechal moje snežné reťaze.
V dobrom tempe som sa blížil k Chate Erika. Škoda, bola práve v prerábke, takže to bolo bez občerstvenia. Kúsok za ňou je Kojšovská hoľa 1246 m, v tejto časti trasy najvyšší vrch. Tam som už nešiel, cesta SNP ide cez sedlo, kúsok popod ňu. Odtiaľ nasledovalo nekonečné, asi 18 kilometrové klesanie do Košíc. Tu som stretol troch snpéčkarov putujúcich od východu. Každý si šiel svoje tempo, v rozostupoch asi pol kilometra. Za všetkých som sa cvakol aspoň s Pavlom. Tieto stretnutia bývajú srdečné. Ako tak ukrajujem z cesty, závidím im, že sú stále takmer na začiatku, zatiaľ čo ja pomaly prichádzam do cieľa. Tak som sa z toho rozcítil, až som sa z toho radšej prezul do sandálov.
Pod Holým vrchom som v studničke, kúsok od lesnej cesty, dotankoval tekutiny a chvíľu vydýchol. Po ceste prešiel lesný traktor a pokračoval mojím smerom. Tak, už sa blíži civilizácia. Ako som sa pohol, lesný traktor ťahajúci spílené stromy pomaly pokračoval kúsok predomnou. Na rozmočenej ceste nechával za sebou poriadnu spúšť. Pod kolesami ťahača sa z cesty stal rozrytý bahenný kúpeľ. Nemohol ten traktor počkať ešte zo tri minúty, aby som prešiel po normálnej lesnej ceste? To je fakt mrzuté. 300 metrov predo mnou išiel traktor. Čím väčšiu oráčinu za sebou zanechával, tým viac sa mi vzďaľoval. Ničil mi cestu takmer priamo pred očami a ja som ho nemohol predbehnúť. Musel som prekračovať blatisté rigole, aj občas sa predierať povedľa cesty husto zarasteným lesom. Pozrel som mapu, snp ide ešte 2 km po tejto lesnej ceste až ku Chate Lajoška. Našťastie, kúsok pred chatou traktor odbočil na inú zvážnicu a ja som mohol zas normáne kráčať.
Lajoška nebola otvorená. Neďaleko som stretol ďalšieho ďaleko krácajúceho chodca. Ondra. Pred týždňom sa spontánne rozhodol vyraziť z Dukly na Devín a tešil sa z toho skvelého nápadu. Keď sme sa rozlúčili, zrazu vidím dva ďalšie ruksaky. Boli to snpéčkari z Terchovej, aj pár spoločných známych z Malej Fatry máme, to sú teda náhody. Keď to porovnám, až do polovice cesty som nestretol nikoho putujúceho z Dukly a dnes zrazu piatich snpéčkarov. Navzájom sme sa sledovali na snplive a vedeli sme, že sa čoskoro stretneme. Sezóna SNP začala. Je nás diaľkarov už viac.
Ako som tak nad tým premýšľal, cesta ubiehala a les sa menil. Už som nevidel čučoriedie ani ihličnany obrastené machom a lišajníkmi. Objavil sa listnatý les, sýto zelené bukové porasty nazančovali, že nížina sa blíži. Všetko kvitlo a rozvoniavalo. Pravá jar. Na chvíľu sa zdalo, že zaprší, ale to fakt len krátko a intenzívne postrašilo. Prišlo to práve na vrchole Jahodnej. Prudkých 100 metrov klesania na chatu Jahodná som snáď zletel rýchlosťou blesku, nechcelo sa mi zmoknúť tesne pred príchodom do Košíc. Sušiť ruksak na návšteve sa mi zrovna nechcelo.
Vtedy mi napísal Tomáš - spoluobyvateľ Ramže v Nízkych Tatrách spred týždňa, reku, či niečo v Košichach nepotrebujem a že ďalej si mám dať pozor na záplavy. Pár dní som nemal signál, byť v obraze dobre padlo, hoci by som radšej privítal príjemnejšie správy. Tieto dni boli fakt drsné, veľa pršalo a v dolinách bol 2.a 3.povodňový stav. Snáď už sa to bude len lepšiť.
Halušky na chate Jahodná posinili telo, pivko zase ducha, a v dobrej nálade som na začiatku Košíc nasadol na autobus k spolužiakovi Bajus Brano. Budem jeho nocľažník. Braňo sa necíti ísť večer pozrieť spolužiakov do Divadla na peróne. Tak po dvoch intenzívne predebatovaných hodinách s Braňom vyrážam do mesta.
Jana Wernerová a Peter Kočiš sú skvelí hostitelia. Keď pred rokom začala covidová kríza, zobrali do prenájmu zaujímavý priestor v centre Košíc. Pretvárajú ho na malé, nezávislé divadlo. Svojpomocne. Občas im pomáhajú kolegovia, občas priatelia, niekedy si musia najať stavbárov. Ale Divadlo na peróne pomaly dostáva svoju tvár v novom priestore (po tretí krát o svojho založenia). Veľmi im držím palce. Pre naše Divadlo na hojdačke napísala Janka tri inscenácie. Sofia z predmestia, Don Quijote (dramatizácia vo verši) a Strašiak Tomáš. Quijota sme už zavesili na klinec, ale tie zvyšné dva kusy hrávame a ešte asi pár rokov v našom repertoári pobudnú.
Už počas dňa, keď sme si s peróncami písali, dozvedel som sa aj o inej vzácnej návšteve zo Žiliny, ktorá k nim dnes zavíta. Marek Adamov, cestujúci mesiac na bicykli po nezávislých kultúrnych centrách, prišiel do Košíc (pozn.: riaditeľ a spoluzakladateľ žilinskej Stanice Záriečie a Novej synagógy, filantrop a kultúrny aktivista). Tieto riadky píšem priamo z nádvoria v kultúrnom centre Tabačka, kde sme si s Marekom dohodli večerné stretko. Chvíľu sa oneskoril, aspoň môžem dokončiť myšlienku.
Keď Marek pred tromi týždňami vyrážal, písal som mu, že to by bola parádna náhoda, keby sme na seba niekde natrafili. A zrazu, v košickej Tabačke si porovnávame štýl nášho cestovania na pešo vs. na bicykli, na nádvorí hrá DJ a vedúci Tabačky - Peter Radkoff nás pozýva nahliadnuť do novo prerobených priestorov tohto parádneho kultúrneho centra. Ozaj podnetný večer. Až ma mrzí, že som chcel byť už o polnoci v posteli. Rozlúčil som sa, zaželal Marekovi dobrú cestu a pobral sa zaľahnúť.
S odstupom roka a pol po tomto stretnutí Marek Adamov pripravuje vydanie knihy o jeho ceste na bicykli po slovenských nezávislých kultúrnych priestoroch a ja konečne dokončujem blog mojej Ceste SNP.
Intenzívne košické stretnutia by sa mohli aj predĺžiť. Braňo Bajus ma láka zdržať sa ešte deň, ale telo to nepotrebuje a pracovný diár ma čoskoro po polročnej covidovej predstávke zapriahne fyzicky do práce. Navyše, do Košíc prídem zas o dva týždne, keď budeme účinkovať na Medzinárodnom bábkarskom festivale Virvar. Teším sa, Košice majú skvelú atmosféru. Ráno chcem ešte byť chvíľu s pánom domácim Braňom, taktiež potrebujem dokúpiť plynovú bombu a ideálne na obed vyraziť na trasu do 23 km vzdialeného Kysaku.
28. deň (štvrtok) 24 km, stúpanie 700 m, klesanie 679 m
Ráno sa telo zobudilo za svitania, ako iné dni v prírode, keď vtáci začali spievať. Aj na sídlisku v Košiciach ich bolo počuť. Ale až o siedmej sa zobudila aj hlava. Pomalé vstávanie, debaty s Braňom, káva, čaj a balenie. Braňo si zo mňa uťahoval, že moje veci voňajú ako údená klobáska. Nuž čo, hlavne, že sa rozmočené pri ohni vysušili. Včera som nezohnal novú plynovú kartušu na varič, iný outdoorový obchod otvárajú až o deviatej. Stále mám dosť času, aj nových tém na rozhovor s Braňom. Čo - to sme si spolu preskákali v škole, aj sme neskôr pár krát spolupracovali a tiež sme učili každý na inej škole. Debatovali by sme aj ďalej, ale o 12:00 som sa chcel lúčiť s Košicami a stáť na červenej značke. Ešte malé posilnenie - dvojité palacinky na konci Košíc. Porcia nabitá cukrom ma vystrelila raketovým tempom do kopca.
Kráčalo sa dobre, zastavil som sa až po čosi málo viac ako hodine stúpania na Chate Hrešná. Čapovali tam pivko, po výstupe mimoriadne dobre padlo. Výhľady na Košice zaliate slnkom boli balzamom na dušu, sýta zelená z čerstvej trávy a lístia, v kontraste s blankytnou oblohou.
Cestu som si užíval cez mierne zvlnený terén a listnatý les. Dnešné denné prevýšenie bolo cca 700m. V porovnaní s prevýšním v Nízkych Tatrách v kombinácii s postupne sa zoceľujúcou kondičkou to dodávalo pocit, že lietam. Okolitý, prevažne bukový les aj terén mi pripadali dôverne známe. Presne takto to vyzerá v Malých Karpatoch, ktoré som si nesmierne obľúbil.
Zrazu som začul pred sebou hlasy. Z riedkeho lesa sa zakrátko vynorili dvaja statní šuhaji s veľkými batohmi. Z diaľky sa usmievali a aj ja na nich. Hneď sme vedeli, že sme snp kolegovci. Teším každej duši, čo podniká dobrodružstvo Cesty hrdinov SNP. Takto aspoň mapujem dobu a ľudí, ako mi odporučil Janko Cíger - známy to antikvár z Martina. Ale načo veľa slov. Chvíľu sme s Peťom a Jankom posedeli, vymenili si pár skúseností z cesty, čo koho ďalej čaká, dojmy z útulní a ubytovania a pobrali sme sa každý svojou cestou. Čím som bližšie k Dukle, tým viac by som s nimi menil. Už mám len 140 km do konca a oni ich majú ešte vyše 600. Nie, nebudem ešte nostalgický, stále mám pekný kúsok pred sebou.
Ako tak kráčam ďalej, nerušene si nachádzam svoj rytmus. Po rovine si v duchu spievam obľúbené refrény, drží ma to v rytme, nepoľavujem. Do kopca spomalím a spievam si pomalšie pesničky. Ale ako ubiehali deň za dňom a ja som sa tešil na lesnú jamession s kamoškou Vrankou, postupne som si vymyslel do mojej snp piesne refrén a podľa zážitkov z cesty som pridával slohu po slohe. Občas sa pri monotónnej chôdzi pristihnem, ako si hodinu spievam ten istý refrén. Dolu kopcom si predstavujem do toho trojhlasné vokály a sólo na gitare. Teším sa, keď doma chytím sladké drevo a SNP song dostane to svoju formu. Sluchátka už dávno nevyťahujem, načo by aj. Prepočul som si diskografiu Princa (všetkých jeho 27 albumov), diskografiu Andreja Šebana, Red hot chilli peppers, Toto, aj zopár opusov Phillipa Glassa. Ale ďalej som chcel byť už len sám so sebou vo svojom rytme.
Tak som sa pomaly preštrikoval východnou časťou pohoria Čierna hora ku klesaniu do Kysaku. Klaksóny vlakov z doliny mi vehementne dávali na javo, že sa blížim k dôležitému železničnému uzlu. Klesanie dolu bolo veľmi pozvoľné, cez dlhý chrbát a trvalo vyše hodiny. V Kysaku ma privítala otvorená krčma, aj guláš ma posmelil na posledné tri kilometre dnešnej trasy v doline. Skvelé, večera by bola, aj obchod mi raňajky zariadil.
Cestou cez most ponad Hornád som videl, že voda vystúpila mimoriadne vysoko a to už druhý deň nepršalo. Kúsok ďalej bol Hornád na lúke mierne vyliaty, ale voda už opadla. Z kopca sa však ešte valili potôčiky vody. Posledný kilometer do Mládežníckeho tábora Kysak-Brezie bola cesta posiata výdatnými potokmi po daždi. Tie vyústili na lúke, až som mal pocit, že sa tu na východnom Slovensku pestuje ryža.
Škoda si obúvať topánky, dlho by schli. Sandále sú v takýchto prípadoch ideálne. Aj keď idete zavodnenou lužnou lúkou v bahne vyše členky. Snáď je to aspoň liečivé:-) Kvalitne zablatený som prišiel na ubytovanie a domáci bez okolkov ponúkol, nech idem aj takto obutý dnu, že to potom umyje.
Práve sa im však pokazil bojler a k večeru už elektrikára nezohnal. Tak sa ani nekúrilo, ani teplá voda nešla. Nevadí, posteľ aj ľadová sprcha každopádne potešia.
Na vedľajšej izbe bol Ivan. Diaľkar, ktorý vyrazil z Novej Sedlice. Až po Duklu na 115 km nestretol nikoho, iba jedného colníka a veľa medvedích stôp v snehu, zabárajúc sa do polovice stehien. Ivan je prvý snpéčkar, s ktorým som zdieľal ubytovanie na mojej ceste, tak to nebol iba krátky turistický small talk. Veľmi inšpirujúce. Debatovali sme do noci a tešili sme sa, že spoločne zdieľame turistické skúsenosti diaľkarov. Postupne nám začali viečka oťažievať a vety strácali prísudky. Bol čas zaľahnúť. Myslím, že sme obidvaja zaspali ešte pred tým, ako sme každý dopadli do postelí.
