29.deň (piatok) 22.5.2021 - 30 km, 668 m stúpanie, 668 m klesanie
Tábor Kysak - Brezie ma svojím ikonickým výzorom privítal do slnečného rána. Tešil som sa na spoločné raňajky so susedom Ivanom. Avšak našiel som už len odkaz od so želaním dobrej cesty a počasia. Vyrazil skôr, ako ma zobudil budík. Ak chce denne prejsť 35-40km, vstáva skoro ráno. Ideálne za brieždenia, nie ako my mestské lemry, ktoré sa oháňajú radami lekára, nekráčať viac ako 30 km za deň.
Tak, ide sa ďalej. Moja dnešná méta je Veľký Šariš. Prvé metre prechádzam ešte popri rozvodnenom Hornáde, potom sa už cesta stočila do mierneho stúpania Sopotnických vrchov. Tie začínajú severne od Hornádu a sú súčasťou Šarišskej vrchoviny. Les bol na niektorých miestach zaliaty potokom z nedávnych dažďov.
Obišiel som zopár nákladných áut so zrezanými stromami a pokračoval ďalej. Ako tak rozmýšľam nad lesným hospodárením, horami a pohoriami, spoza zákruty vidím dva veľké kráčajúce ruksaky. Už som vedel, o koho ide. Snplive a aj včera Ivan ma upozornili, že dnes stretnem “Malú s Veľkou”, ako sa slečny nazvali. Kvôli práci musia svoju snp zakončiť od Dukly v Košiciach, ale aj tak prešli pekný kúsok trasy. Pokiaľ som na moju cestu sám nevyrazil, nikdy som nešlapal s ruksakom naraz viac ako 80 kilometrovú túru. Každopádne, dámy, klobúk dolu a čím skôr nech šéf povolí dlhšie voľno na zvyšok trasy. Do spoločnej selfie spoza zákruty priskočili snp chodci, tiež smerujúci krátky úsek do Košíc. Tak sme sa všetci spolu cvakli a tešili sa z príjemnej chvíle.
O takýchto stretnutiach mi chatári z Andrejcovej povedali svoju teóriu: "Na horách človek nechá všetky starosti, vo fyzickom výkone sa sústredí na seba, nie na problémy a k tomu tá príroda spolu s endorfínmi robí s ľuďmi divy”.
Cesta ďalej pokračuje okolo Prokopovho mlynu, kde potok predvčerom strhol lávku. Našťastie, miestny pánko vyrobil novú, nech tadiaľ nikto nemusí brodiť. Kúsok povyše som zazrel statného srnca. Ešte chvíľu po mne brechal z vrcholu kopca, kam pred človekom odbehol. Do sedla mi stačilo vystúpiť už len zopár metrov. Otvoril sa mi príjemný výhľad na dedinku Ľubovec, lemovanú sýto žltými repkovými poliami, a vzadu sa už črtal šarišský hradný kopec.
Zvyšok dnešnej trasy by som mohol nazvať "prímestskou turistikou" pri Prešove. Síce krčmy zavreté, ale v obchode predsa ponúkajú jedlo aj pitie. Dokonca na terase! Kto by chcel prečasne ukončiť svoju cestu, autobus č.23 ho odvezie na prešovskú Trojicu.
Z Ľubovca do Radatíc to bolo len cez pahorok s poliami, ďalej do Janova zopár stovák metrov po asfaltke. Poludňajšiu páľavu zmiernil lesný tieň Ščerbovej hory a už som vchádzal do Cemjaty. Nasledovala chvíľa kráčania po asfaltke s premávkou, ďalej kratší kus málo frekventovanej cesty, ktorá prechádza aj popod diaľnicu do Prešova. Hneď za ňou je Malý Šariš a odtiaľ už len kúsok po asfaltke do Veľkého Šariša.
Dnes teda 30 km, aj s dvomi polkilometrovými zachádzkami. Darmo, značkárom patrí jedna sloha rodiaceho sa SNP songu:
Neviem, čo robia tí značkári,
na východe asi chlastali.
Stratil som sa opäť, veru hej!
Mal som ísť radšej po žltej.
Na miestnej pošte som si chcel vyzdvihnúť zásobovaciu zásielku na posledné tri dni cesty. Zvykol som si na dehydrované horolezecké jedlo, ktoré šetrí gramáž v ruksaku. Je skvelé kráčať s takouto podporou! Avšak balík "Poste Restante" adresovaný na moje meno poslali späť domov. Ešte v ten istý deň, ako balík prišiel do Veľkého Šariša! Ach, načo tam je teda napísané poste restante? Napadlo mi aspoň, že si odľahčím chrbát a pošlem domov stan, keď už som na tej pošte. Predsa len, dnes budem nocovať na ubytovni a ďalej mám ešte dve lesné útulne, teda strecha bude všade. Nakoniec si však stan nechávam, niesť tých 800 gramov navyše mi nevadí. Ruksak váži 14 kíl, trochu som ho cestou odľahčil, a aj chrbát si už za tie dni zvykol na záťaž.
Keď som zvažoval, kde zakončiť dnešnú trasu, rozhodol som sa pre civilizáciu. Mohol som pokračovať ďalej a spať v lese, lenže podľa dostupných prameňov som v blízkosti nemal spektakulárne výhľady ani prístrešok. Uspokojiť sa so sprchou a vankúšom na posteli vôbec nie je náročné. Z okna vidím Šarišský hrad, po mesiaci som zapol telku, práve naši hokejisti dali 3. gól Bielorusom a popri tom dopisujem zvyšné zanedbané písmenká za dva dni. Zajtra mám v pláne zakusnúť sa do pohoria Čergov. Tamojšiu útulňu Žobrák mi všetci protichodivší snpéčkari odporúčajú, rád sa nechám uniesť jej geniom loci.
Deň 30. (Sobota) - 30 km, 1101 m stúpanie, 496 m klesanie
Ráno musím dosušiť z večera opraté veci priamo na sebe, inak by nevyschli. Vlhké by v ruksaku akurát tak zatuchli. Radiátory na ubytovni pred polnocou vypli, aspoň, že na robotníckej ubytovni majú kanvicu a teplú vodu. Pokiaľ sa pobalím, už je 7:30. Vzhľadom k dnešnému plánu 30 km a 1100 m stúpaniu to považujem za neskorý výjazd. Preto si na prvom kilometri na asfaltke predstavujem Mateja Tótha so 14 kg ruksakom, ako asi tak kráča. A či mu stíham.
Míňam šarišskú Mekku pivárov, do mierneho kopca na asfaltke dobieham dvoch rómskych kamošov tlačiacich bicykel. Asi mali ťažký večer, lebo majú problém vytlačiť bicykel do mierneho biežku. Vchádzam do dedinky s takmer biblickým názvom - Kanaš.
Na jej konci, pri turistickom smerovníku, stojí pán. Dôkladne študuje smer a popisy trás. Iba pozrel na mňa a hneď všetko vedel: “Idete na Duklu, nemeňte krok, pôjdem chvíľu s vami”. A vykročil so mnou smerom do Sedla Stráže. Prijal som parťáka, cestou sa pýtal na SNP, aká je trasa, ako zvládam otlaky, či ako bojujem so svalovicou. Skrátka, chce vyraziť na cestu SNP, tak zbiera informácie a motiváciu, popri čakaní na dlhšiu dovolenku. Po sedlo sme išli spolu, tam sa oddelil. Zaprial som mu skorý výjazd, dobrý dojazd a ďalej som už pokračoval sám. Kúsok lesom a klesaním cez lúky do doliny.
Tam bola trasa čerstvo preznačená, obchádzali sa súkromné pastviny. Vďaka tomu na pol kilometri treba prejť potok hneď trikrát. Najsôr prebrodiť na boso, druhýkrát na dvoch tenkých kladách, do tretice cez dva spojené železničné podvaly.
To už som prechádzal polia pred Terňou, kde sa sadili bandurky: “Trim še, chlapče, do karčmy nevstupuj! Inak ďaleko nedojdzeš.” odpovedá ujo sadiaci zemiaky na moju otázku, či je v dedine otvorený obchod alebo krčma. Radšej som teda zamieril do obchodu, popri miestnych pastvinách.
Na tomto úseku trate je civilizácia niekoľko krát za deň, zásoby jedla sa dajú priebežne dopĺňať v potravinách. Tento krát si z menu v obchode vyberám šunku s aspikom a ako bonus - energiu v tekutom stave, chladeníé pivko. Rožky už mali vypredané a na moju otázku, či aj štvrť chleba predávajú, tetuška v obchode pokrútila hlavou. Zato však nadelila z ich erárneho, bez platenia. Štvrťky chleba nepredávajú, ale turistovi dajú takto. Nuž, ďakujem. Toto je tá východniarska pohostinnosť, o ktorej mi vraveli viacerí snpéčkari. Obedujem kultúrne, na schodoch kultúrneho domu. Medzitým spadne zopár dažďových kvapiek a okoloidúci pán sa pýta, či chcem číslo na starostu. "Ďakujem, netreba. Pôjdem ďalej, dážď len tak straší”.
Bolo poludnie a ja som bol asi v tretine dnešnej trasy. V kultúrnom dome v šatni zvykne starosta ubytovať snpéčkarov v núdzi. Ale núdza nebola. Najedený som sa vybral do pozvoľného stúpania na Čergov. Na konci dediny som sa spýtal chlapov zo stavby, či nevideli zhora schádzať turistu ako ja. Z snplive som vedel, že to je Massimo. Stretol som sa s ním pred tromi týždňami, keď som vchádzal na český hrebeň cesty SNP. On mieril na Veľkú Javorinu, ja som schádzal z nej. Vtedy trénoval kondičku, teraz už ide celú cestu na ostro. Kúsok po ňom nasledovali Juraj a Peter, ktorí si to dajú tento krát po Košice.
Pozvoľné, nekonečné stúpanie sa skončilo na Chate Čergov. Pivko a výdatná kapustnica dokážu mimoriadne zvýšiť náladu. Ako správny gramár som za pohostenie nechal zvyšné mince aj s tringeltom, nech mám ľahší ruksak. S úsmevom som dostal parádnu nášivku s logom Chaty Čergov, kde je vyobrazený vlk.
Na náučnej tabuli som sa dočítal, že tu svorka vlkov aj žije. Teším sa, že tento rok (pozn.2021) konečne zákon zakázal ich odstrel. S plným bruchom som pokračoval ďalej a obdivoval tunajšie kopce, až som stretol partiu troch stíhačov, ktorí denne prejdú 50 km. Pokecali sme o trase a po chvíli, presne o 16:00 vyrazili ďalej s tým, že si dali hec: “Chlapi, dnes ešte 20 km”.
Rozhľadňa s útulňou Žobrák už boli blízko. Ako tam prichádzam, vidím partiu so sudom piva v altánku pod ňou. Hneď mi naservírovali jedno s otázkou: “Ty si Lego? Sledujeme snpéčkarov, aj teba na snplive".
Partia starších skautov z Bardejova sa stretla na tomto príjemnom mieste s parádnym výhľadom. Každú minútu má dolina iné svetlo, ktoré v zapadajúcom slnku dáva oblakom rôzne farby. Skvelý večerný zážitok vo výške 920 m. Skauti aj guláš ponúkli a hrajú na gitare, dotvára to romantický podmaz pri písaní týchto riadkov.
Zajtra chcem prejsť do Hervatova, kde sa stretnem s kamoškou Slávkou. Má čas asi len dve hodiny na kúsok spoločnej trasy, tak dúfam, že si ten výlet užije. Je fajn, že aj z východu sa niekto z mojich priateľov k tejto ceste pridáva. Červená nás povedie cez Bardejov a kúpele na Stebnícku maguru, ktorú vidím teraz zo Žobráka. Uvidíme, koľko bude mať Slávka času.
Tak, ale dosť už grafománie pre dnešok, treba ísť spať…
