O sínusoidných túžbach a utopenej minci

Kresby nápadne pripomínajúce epitel mojich prstov prekrývajú znak i hodnotu. I tak na tom nezáleží.

Nijaké číslo nevystihuje, ako veľa pre mňa znamená. Ležatá osmička, snáď. Ale ktorá mena sa môže popýšiť mincami s cenou nekonečna?

Občas cítim hlboké prázdno. Žalúdočné kyseliny mi raz hádam zožerú celý tráviaci trakt.

Ten chladný kus medi ma môže zachrániť. Bohatý výber... všetko za pár korún...

Stačí jedna hlúpa minca a aspoň chvíľu môžem byť sýta.

Ale... Tá je jediná, ktorú mám. Kde je záruka, že za to, čo obetujem, dostanem aspoň to máličko, čo potrebujem pre svoju biednu existenciu??

Je to chvíľa. Hádam len stotina života, čo som vložila poslednú desaťkorunáčku do automatu na lístky. Fakt som sa ponáhľala a stánok nestihla... A čo z toho? Tá veľká plechová vec si na mňa posvietila červeným svetielkom a mne ostal len prievan v peňaženke a prázdna priehradka, do ktorej mal padnúť lístok.

Neviem, či dokážem znovu podstúpiť to riziko...

Tá minca mi môže dať viac, ako len čokoládovú tyčinku.

No rovnako môže zmiznúť v tej čiernej diere. Och, to by ma stálo viac, než len žalúdok...

Neviem, čo mám robiť. Žiť tak v svete, kde mince nosia šťastie. Len tak, sami od seba, keď pocítia, že ho potrebujem. Kde by som sa nemusela rozhodovať, kde by som nepociťovala strach. Alebo necítila vôbec nič.

Končeky prstov znovu Tej minci nedajú pokoj.

Chcem ju mať navždy. Alebo ju vymeniť za večnosť. Aspoň takú tú limitovanú, ktorá končí tam, kde každé ľudské bytie.

Dilema demolujúca moju psychickú vyrovnanosť.

Tá neistota ma bude vyciciavať, kým to nerisknem. Ale... príliš sa bojím. Nenávidím ten stav duše. Nenávidím svoju povahu.

Iná možnosť?

Azda by som ju mohla hodiť do fontány. Ako vtedy, keď som bola dieťa, a verila rozprávkam o šťastí.

Dotkla by sa hladiny, zvlnila pokoj, poddala sa zemskej príťažlivosti a zmizla z môjho života.

O dilemu menej, pocit nešťastia konštantný.

Aspoň niečo by bolo isté.         (ďakujem tým šiestim ľuďom, ktorým sa to páčilo :) )