Po kratšej prestávke sme mali pokračovať do mesta Tagbilaran na ostrove Bohol. Na moje počudovanie sme museli zasa prejsť všetkými možnými kontrolami, no čo bolo horšie, museli sme zaplatiť letiskové poplatky (terminal fee). Toto bolo prvé letisko, na ktorom som zažila, že poplatok nebol zahrnutý v cene letenky, ale ho bolo treba uhradiť na mieste. Samozrejme chceli hotovosť a jedine Filipínske peso. Našťastie sme našli bankomat a vec bola vybavená.
Po zhruba hodinovom lete, som už vystupovala z lietadla v Tagbilarane. Pri prejazde ulicami som si pripadala ako v naozajstnej rozvojovej krajine, na ceste bolo plno pre mňa dosiaľ nepoznaných dopravných prostriedkov, medzi budovami ponaťahované more káblov a všetko bolo akési ošarpané, chudobné. No z nejakých pre mňa neznámych príčin sa mi to strašne páčilo. Malo to jednoducho čosi do seba.

Preplnené ulice v Tagbilarane. Naľavo si môžte všimnúť Holy Name University, na ktorej sa však neštuduje teológia.

Tricykel. Jeden z najpopulárnejších dopravných prostriedkov na ostrove.

Miestni sa však často vozia natlačení ako sardinky v takýchto "dodávkach."

Pohľad na Tagbilaran z ostrova Panglao.
Čoskoro sme vyšli z mesta a zamierili na neďaleký ostrov Panglao, kde sme mali možnosť vidieť "vidiecke osídlenie". Nuž neviem, či to nazývať domami alebo chatrčami, každopádne steny to malo zo zvláštneho materiálu rastlinného pôvodu. Nuž na Filipínach je vkuse teplo, tak snáď to domácim postačovalo.

Tento dom bol ešte "vyššieho štandardu", väčšina domov vyzerala podstatne horšie.
Každopádne príbytky chudobných Filipínčanov ostro kontrastovali s hotelmi a domami Zapadoeurópanov stojacimi v blízkosti pláže.

Dom Švajčiara, ktorý sa usadil na Panglau so svojou filipínskou manželkou.
Napriek prebdenej noci som si hneď v prvý deň všimla dve veci, a to, že na Filipínach je všetko v angličtine nielen na letisku, ale doslova kam len pozriete a po druhé, že Filipínci sú asi najkatolíckejší národ pod Slnkom, teda aspoň to patrične dávajú najavo.
Doslova na každom rohu stojí kostol, avšak miestny lásku k Bohu dávajú najavo nielen stavbou kostolov, ale aj nálepkami s textom typu "Ježiš Ťa miluje", či "Boh je láska" na autách či minibusoch. Samozrejme domáci si do áut či tricyklov radi vešajú ružence či sväté obrázky. Pri pohľade na miestnu Univerzitu sväteho mena (Holy Name University) by ste sa mohli nazdávať, že ide o kňazský seminár, avšak ide o úplne normálnu univerzitu s množstvom odborov.
Najväčším prekvapením však pre mňa bolo, keď počas nákupu v miestnom supermarkete, všade zavládlo hrobové ticho, všetci zastali, ako by ich niekto začaroval, dokonca i predavačky za pultom s mäsovými výrobkami stáli nepohnute. Až po chvíli mi došlo, že z reproduktorov sa ozýva modlitba. Keď kňaz povedal amen, ľudia sa konečne pohli a predavačky opäť začali obsluhovať zákazníkov.
Filipíny patria spolu s Vatikánom k jediným krajinám, kde nie je povolený rozvod. Avšak pri návšteve miestneho kníhkupectva, ma prekvapilo množstvo kníh (všetky samozrejme v angličtine) o tom, ako anulovať manželstvo. Tak ktovie ako to je v skutočnosti s tou filipínskou pobožnosťou...
Na tejto krajine ma však asi najviac upútali ľudia. A to najmä správaním ale aj vzhľadom. Hoci som už z Číny bola zvyknutá na ľudí nižšieho vzrastu, Filipínčania mi pripadali veľmi malí. Ženy mali okolo 1,5 metra a muži 1,6 až 1,65 metra. Inak mi pripadali vcelku pekní, mali väčšie oči, než napríklad Japonci či Číňania a dievčatám nechýbali ženské krivky.
Avšak najväčší rozdiel bol v správaní, Filipínčania pôsobia veľmi uvoľnene, nikam sa neponáhľajú a nestresujú. K turistom boli veľmi priateľskí a svoje ústretové správanie nezmenili ani keď sa im nepodarilo predať ponúkaný tovar.
Bohol je známy hlavne vďaka tzv. Čokoládovým kopcom (Chocolate Hills). Vraj v určitom období cez rok zhnednú a pripomínajú kôpky čokolády.

Chocolate Hills. Naschvál som vybrala túto fotku, keďže na ľavej strane stojí prototyp filipínskej ženy.

Okrem rímskokatolíckej viery, časy kolonizácie pripomínajú aj mnohé budovy

Pre mňa, milovníčku banánov, sa mi na Filipínach splnil dávny sen, a to vidieť banánovník. Bohol je doslova obrastený banánmi. Niektoré banánovníky rastú v záhradách, iné len tak uprostred džungle. Na moje počudovanie na všetkých stromoch boli iba zelené trsy banánov, nikdy nie žlté. Domáci mi vysvetlili, že banány postupne zožltnú až keď ich zrežú z banánovníka.
Avšak na Filipínach môžte ochutnať aj červené banány (žiaľ som ich zabudla odfotiť). Na rozdiel od tých "naších" majú červenohnedú šupku a chutia kúsok sladšie.
Okrem plodov banánovníka si taktiež môžte pochutiť na ryžových koláčikoch zabalených v banánových listoch či soté s dusenými banánovými kvetmi.

Obľúbenou pochúťkou sú taktiež grilované banány, môžem potvrdiť, že chutia výborne. Jeden špíz s banánmi ma vyšiel na neuveriteľných 0.03€, čiže zhruba jednu bývalú Slovenskú korunu.

Na Bohole je čo pozerať aj pre milovníkov zvierat. Najznámejším tvorom je Tarsier, ktorého domáci považujú za najmenšiu opicu na svete a radi ho zobrazujú na všetkých možných suveníroch. Žiaľ tarsiery cez deň zvyknú spať, jedného sa mi ale podarilo odfotiť s otvorenými očami, ma ich teda naozaj obrovské. Inak je fakt maličký, meria asi toľko čo ľudská dlaň.

Tarsier
Bohol je taktiež domovom množstva motýľov, môžte ich obdivovať nie len vo voľnej prírode, ale aj v miestnej motýlej zoo, kde vám sprievodcovia podajú profesionálny výklad o všetkých štádiách života týchto zaujímavých tvorov.



Tieto motýle sa pária iba raz za život, a to hneď vyše 20 hodín nonstop.

Na počudovanie filipínske mačky vyzerajú presne ako tie naše.
No a k Filipínam samozrejme patria krásne pláže a more.

Typické lode, majú po stranách bambusové opory, ktoré im dodávajú stabilitu.

Alona Beach. Domáci odpratávajú riasy, ktoré vyplavilo more, či odpadky čo odhodili turisti.

Alona Beach z lode.

Palmy lemujúce pláž. Bohol Beach Club. Do areálu sa dostanete za vcelku prijateľný poplatok.

Bohol Beach Club. Pláž je podvečer v čase odlivu zhruba dvakrát tak široká.

Ostrov Balikasang ničím nezaujme, avšak okolité more je rajom pre milovníkov šnorchlovania.

Nezabudnuteľným zážitkom bola návšteva Panenského ostrova.

Kde končí more a kde začína obloha? Piesčité plytčiny pri Panenskom ostrove.

Strom v mori. Panenský ostrov.

Turisticky málo známym miestom sú vodopády Magaso. V príjemne chladnej vode sa osviežite a mne náš vodič tricykla ukázal ako sa dostať priamo pod vodopád.

Veľmi pekným zážitkom bola aj plavba po rieke Loboc lemovanej palmami.
Samozrejme po dni plnom dojmov sa treba aj posilniť.

Filipínske jedlo je fantastické a cenovo veľmi prístupné. Avšak pozor na dary mora. U mňa požitie týchto veľmi chutných kreviet dopadlo zvracaním a horúčkami. Inak Filipínci nepoužívajú paličky ale príbor.

Po dobrom jedle si treba dať aj niečo na pitie. Tento chlapík sa už škrabe na palmu po orechy, ktoré vám potom podajú ako nápoj so zapichnutou slamkou
Jednou veľkou nevýhodou Filipín je vysoká krminalita. Z tohto dôvodu sú pri vstupoch do nákupných centier bežne bezpečnostné kontroly. V krajine bolo za posledné roky taktiež zaznamenaných niekoľko únosov turistov. Je to škoda, lebo táto nesmierne chudobná krajina, má enormný turistický potenciál, avšak v zahraničí si kvôli takýmto incidentom robí zlé meno.
Každopádne dúfam, že sa na Filipíny ešte niekedy vrátim.

Spiatočná cesta. V Manile stojí veľký kostol priamo oproti letisku. Žeby pre veriacich, ktorí si tam potrebujú "odskočiť" pri čakaní na prípojový let ?