František Šebej veľmi presne pomenoval svoj článok v č.28/2006 .týždňa. Správa je skutočne dlhá, veď sa jej venuje celá .kritická príloha a čitateľ je ukrátený o už tradičnú vtipnú pasáž v závere prílohy. Škoda. Domnievam sa, že čitatelia .týždňa si nezaslúžili takú rozsiahlu dávku demagógie, pripomínajúcu „realitu“ popisujúce cestopisy po Sovietskom zväze z 80. rokov minulého storočia, bežne dostupné v našom geopolitickom priestore.
Predpokladám, že nemá zmysel polemizovať o tom, či vojak Šalit bol unesený alebo zajatý. Napriek tomu. Väčšina anglofónnych médií používa označenie seize alebo capture, ktoré znamenajú skôr zajatie. Domnievam sa, že vojaka v službe možno skôr zajať (najmä ak sa nachádzal v tanku alebo na tzv. checkpointe), ako uniesť... Aspoň takto sa podobné činy realizované v minulosti, vo vojenskej historiografii, označujú.
Zaujatosť autora v hodnotení palestínsko-izraelského konfliktu charakterizujú najmä nasledovné pasáže „Správy“. Pri definovaní dôvodov prečo Palestínčania odpaľujú rakety Kassám. Podľa autora „dúfajú, že niekoho zabijú.“ V čo potom dúfajú izraelskí vojenskí stratégovia, keď rozhodujú útočiť na vládne budovy, mosty, civilné letiská, elektrárne, školy, ihriská alebo systematicky demolovať domy Palestínčanov? Zaujímavo v tomto kontexte vyznievajú slová plk. Lermana, ktoré autor cituje vo svojom článku. „Odkázali sme vláde Hamasu, že ak skrivia mladému Giladovi Šalitovi na hlave vlas, zabijeme ich.“ Len v stredu (12. júla 2006) zabili jeho podriadení 23 Palestínčanov v rátane 9 člennej rodiny, ktorej dom bombardovali. Akú cenu má vlas izraelského vojaka?
V ďalšej časti sa autor doslova rozplýva nad tým, že vďaka okupácii Golanských výšin, kde „do roku 1967 tam nebolo prakticky nijaké väčšie osídlenie, iba sýrske delá, ktorými ostreľovali z vrchu Izrael“, je dnes množstvo osád a produkuje sa tam červené víno, ktoré sa „vyrovná najlepším vínam na svete“, nehovoriac už o krokodílej farme a prekvitajúcich osadách. Že by blahodarné účinky okupácie.? Škoda, že sa autor počas pobytu nezastavil aj na druhej strane „bezpečnostnej bariéry“, aby videl akú cenu má víno, krokodília koža... V tomto smere potom čitateľa určite neprekvapí autorov pohľad na Palestínčanov (beduínov), ktorým vraj Izrael ponúkol „postaviť domy, ale oni odmietli“ a ďalej „ovládajú trh s prostitúciou, pašujú a podobne“.
V ďalšej časti sa dozvedáme o tom ako zradní teroristi zo svojich zničených domov strieľajú „len tak do okien židovských domov“ a ako kvôli nim „na uliciach izraelských miest tiekla krv“. Pravdepodobne má autor na mysli tie mestá, z ktorých pod hrozbou smrti izraelská armáda v rokoch 1948 až 1967 vyhnala milióny Arabov a prinútila ich žiť v neľudských podmienkach pod hrozbou neustálych vojenských kontrol, bezdôvodných demolácií obydlí a pod. Ak by si Slovenský čitateľ musel vytvoriť názor o situácii na Blízkom Východe len z pozorovaní F. Šebeja, zdieľal by pravdepodobne podobné názory.
Našťastie dnes (zatiaľ) neexistuje cenzúra z dôb minulých. K tomu, aby sme mohli spoznať a vytvoriť si názor na situáciu v Palestíne, nemusíme vychádzať len z pohľadu proizraelskej propagandy. V tomto smere by som odporučil autorovi, preštudovať si napríklad práce Otvorený hrob (Michael Warschawski), Cesta po svätej zemi; Izrael a Palestína. Minulosť, súčasnosť a smerovanie blízkovýchodného konfliktu (Marek Čejka), Puška a olivová ratolesť (David Hirst) a mnoho ďalších, alebo Džihád (Miloša Mendela) a Džihád (Vladimíra Sáňku) a možno, ak sa bude najbližšie v nejakej diskusii pýtať, alebo odpovedať na otázky na tému islamu, džihádu a Palestíny nebudú sa naňho páni Hurani, Jarden alebo otec Bouwen len „benígne usmievať“.
